Zapeklitý prípad

 Wherigo adventúra s rovnakým názvom a identifikáciou GC2D0K8 mi pípla v mobile večer. Zo zvedavosti som nakukol kde, že sa táto nachádza. Bolo to len pár kilometríkov od mojich home coordinates. To by som si musel vynadať do blbcov, aby som sa na ňu nepozrel bližšie!

Téma sa zdala byť fest zaujímavá. Rozhodnutie nedalo na seba dlho čakať. Cartridge som si stiahol do PDA-čka a podľa odporúčaní autorov si pripravil mapu aj na papieri s potrebnými adresami súdov.

Na druhý deň - 14.10.2010 - som nechal auto doma a do práce som použil MHD.

HRA ZAČÍNA
Štartovacie súradnice ma postavili pred park na Konečného náměstí v Brne. Bol som oboznámený so situáciou, že došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zrazený chodec. Uf, aká podobnosť s nedávnym smrteľným stretom auta s ľuďmi čakajúcimi na zastávke v týchto miestach! Tu som sa musel rozhodnúť akú úlohu budem hrať: šofér, chodec, vyšetrovateľ. Vybral som si šoféra.

Ďalšie udalosti nabrali spád. Privolaní policajti ma zobrali na vyšetrenie do Ústavu soudního lékařství (bod 1 na mape na konci blogu). Táto inštitúcia nie je zrovna čo by ste kameňom dohodili. Pretože som si začínajúci príbeh neprečítal pozorne, predložil som lekárovi omylom môj nákupný zoznam. Vyhodil ma. Vrátil som sa.

POLÍCIA
Po zdravotnom vyšetrení som putoval do cely predbežného zadržania na policajnej stanici (bod 2). Tu si ma nechali viac, než 2 dni bez obvinenia. V skutočnosti som policajtom pred oknami stepoval tak 2 minúty, ale zdali sa nekonečne dlhé :-). Bola mi daná dôvera Políciou ČR a poslali ma po vlastných na Krajský súd. Ja som sa však rozhodol otestovať ostražitosť polície a snažil sa zdrhnúť. Vydal som sa opačným smerom, než mi prikazoval sprievodný text. Po pár metroch ma chytil virtuálny policajt za rameno a vrátil späť. Už som viac prúsery nerobil a poslušne šľapal chodník prikázaným smerom. Po ceste som na Pekárenskej ulici stretol hliadku dvoch skutočných policajtov. Cítil som sa v bezpečí a pokračoval nerušene ďalej.

Za parkovacím domom na Kounicovej ulici som podľa inštrukcií vliezol do parku, kde práve prebiehala predvolebná agitácia s veľkým stanom a silnými reproduktormi. Po pár dlhých minútach som sa ocitol pred Krajským súdom (bod 3).

ÚRADY
Keďže ma policajti vo vyšetrovačke držali dlhšie ako zákonom stanovená lehota, rozhodol som sa sťažovať. Spred budovy súdu som si to vyšlápol rovno k ombudsmanovi (bod 4). Už ma začali pobolievať nohy. Obhajcovi som sa vyplakal na pleci a ten mi na oplátku poradil, že si mám napísať sťažnosť a doručiť ju na Ústavný súd. Do úst som si dal guličku žuvacieho tabaku a vybral som sa so sťažnosťou na súd.

K Ústavnému súdu (bod 5) som sa predral cez hnusne rozkopané ulice. Úradníčka bola prívetivá a otvorená. Po zaklopaní na dvere mi otvorene povedala, že ju otravujem. Nedal som sa. Dostal som príslušné razítko a  ďalší smer môjho putovania. Keďže v policajnom spise sa našli nejaké nezrovnalosti, teraz ich prešetruje štátny zástupca a mám ísť k nemu.

Na Štátnom zastupiteľstve (bod 6) som sa blbo zahlásil nie príliš kamarátskemu úradníkovi. Ten ma odbil tým, že štátny zástupca má jednanie a nemá čas. Po chvíľke som sa vrátil a zahlásil som sa už správne: "Mám dojednané stretnutie so štátnym zástupcom". Zabralo to. Vysoko postavený úradník mi dal podpísať dokument o prešetrení nezrovnalostí. Nepodpísal som. Po zistení, že to nebola správna voľba, som už podpísal.

Z tejto štácie ma ďalej poslali pre písomné rozhodnutie už k známej príjemnej úradníčke na Ústavnom súde. Tu to prebehlo raz-dva. Už sa so mnou nechcela otravovať, baba jedna!

HRA KONČÍ
Jedna z posledných inštrukcií putovania po justičných úradoch ČR bola, aby som sa čo najskôr dostavil na Najvyšší súd ČR pre záverečný rozsudok. Tak som nejako tušil, že moje putovanie sa chýli ku koncu. Hurá! K súdu som sa došuchtal s o pol metra kratšími nohami. Malá odmena za túto strastiplnú púť v podobe mikrovky ležala len pár metrov za mojím chrbtom. GPS-ka ma posielala niekam do pr... na parkovisko za bránou, PDA-čko bolo v tomto prípade presnejšie. Hint bol jasný. Už len počkať na mudloprázdno a odlov mohol byť ukončený. Fučiaci ježko pri plote mi bol príjemným skrátením čakania.

Pripravená mapa na papieri s adresami súdov mi bola platná ako mŕtvemu kabát. Viac som sa spoliehal na GPS prijímač. Tomu došli baterky v momente zlokalizovania finálky. Bolo to tesne!

ŠTATISTIKA
Bezmála 10 km mi odkuslo zo života rovné 3 hodiny. Stálo to rozhodne za to!

SKUTOČNOSŤ
Geocacheri zaujímajúci sa o túto wherigovku sa rozdelili na dva tábory. Prví patrili k tým, čo boli s vypracovaním a odlovom spokojní. Druhý tábor obsahoval ľudí, čo s úsmevom na tvári priznali, že cartridge k tejto hre crackli. Ďalší hanili ownerov, že finálku šupli na rovnaké miesto, ako v predchádzajúcej multine s takmer rovnakým tématickým zameraním. Tá je už ale archivovaná. Naštvalo ich, že vlastne nemali čo loviť, resp. déjà vu. A tak si svoju zlosť vybili na autoroch. Dokonca na nejakom fóre bolo finálne umiestnenie údajne uverejnené. Nečudoval by som sa, keby hneď vedľa týchto súradníc bol aj kľúč na odomknutie cartridge. Škoda reči!  Ďalej sa mi už logy čítať nechceli.

Je to hra a nikto nikoho nenúti sa do nej zapojiť. Mne osobne sa páčila a za to som ownerov odmenil 5 hviezdičkami cez GCVote. Ak uvedené udalosti autorov mudlodceru a niximora neznechutia, budem ich považovať za silné nátury. Držím im palce do ďalších skrýš. Na takých "geokolegov-rýpalov" sa môžu akurát tak ... povzniesť. Tí lovia pre body a nejakú pseudoštatistiku a nie pre zábavu.

MAPA PUTOVANIA

---

Krabičky, polícia a pyrotechnici

 Dnes sa v masovokomunikačných prostriedkoch objavila správa o páchateľovi, čo primagnetoval niekoľko krabičiek na verejné osvetlenie v Prahe na Malej Strane. Celkom ma tá novinka pobavila a už-už som sa chystal pozrieť do geocachingovej mapy na pražské novinky. Ešte som v duchu pochválil neznámeho ownera ako sa s nimi vyhral. Krabičky mali údajne na sebe diódy LED, ktoré aj svietili. Fúha, venoval založeniu nových skrýš dosť času! To bude teda megamultina - 16 stage-í! Jedna z prvých správ sa mihla tu na internetových Českých novinách.

KOLIESKO ZAŠKRÍPALO
Na druhý deň sa však chmáry okolo tejto krabičkovej kauzy začali rozplývať. Mala v tom prsty, úplne nevinne, Telefónica O2 Czech Republic. Vyšlo oficiálne vyjadrenie tohto operátora, že išlo o zmrvenú novú reklamnú kampaň. A zmrvila ju oslovená agentúra McCann Erickson. Malo sa jednať o zviditeľnenie značky 1188. Vypracovanie však nezodpovedalo zadaniu. Ani umiestnenie predmetov na verejné osvetlenie nebolo odsúhlasené objednávateľom. Z kampane malo byť jasné, že ide o reklamnú akciu. Naviac dióda mala osvetľovať reklamný text, ktorý ale chýbal. To bola jedna z častí celej kampane.

Do pátrania po páchateľovi a odstraňovania sa pustili okrem polície aj pyrotechnici. To teda musela byť celkom drsná akcia! Kampaň je momentálne zastavená. Telefónica O2 Czech Republic sa za túto poľutovaniahodnú formu kampane verejnosti ospravedlnila. Stručný popis prúseru reklamnej agentúry si môžete pozrieť hoci aj na Veľkej Epoche.

Hmmm, tak loviť a štverať sa po kandelábroch nebude. Ale už aspoň viem, kto nám likviduje finalky :-).
---

Poodhalené mystérium

 Nedávno rozvírila hladinu českého geocachingu správa o plánovanom zverejnení zhruba 4500 finálnych súradníc mysteriek, multín, wherigo skrýš a letterboxov. Donedávna boli súradnice dostupné za 2 €, teraz majú byť zadarmo. Owneri sú naštvaní, že takto drsne niekto pošliapava výsledky ich snaženia. Na rôznych skupinách sa objavujú ohnivé diskusie o správnosti, či nesprávnosti počinu tvorcov tohto webu. Vyskytli sa aj úvahy o legálnosti.

AKÝ JE STAV

Keďže nie som reviewer, nemám relevantné štatistické údaje. Ale stačí sa pozrieť na mapu geocachingu odloveného okolia a možno zistíte, že okolo smajlíkov sa objavuje more modrých otáznikov. To sú tie skrýše, ktoré ste ešte neodlovili. Mysterky. A príliš sa vám do toho ani nechce. Je ich možno viac, než tradicionálok. Ja osobne sa do mysteriek nad 3 hviezdičky obtiažnosti púšťam len keď sa nudím alebo už nie je čo v okolí loviť, prípadne sú ako bonus za odlovenú sériu. Práce pri počítači mám za celý deň plné zuby a už sa mi začína ozývať karpálny tunel na pravej ruke. Pri riešení strávim googlením more času a niekedy s neistým výsledkom. Podľa mňa toto nie je zmyslom geocachingu. Nechcem však haniť tento druh geokeší. Tie kvalitné si vyžadujú poriadnu prípravu a stoja zato. Mnoho som sa pri nich naučil a bod za ne ma mimoriadne teší.

Keď som bol nezamestnaný, vymyslel som tiež mysterku. Času na googlenie bolo dosť. Ešte nie je uverejnená a možno ani nikdy nebude. Chcem, aby na moje skrýše ľudia chodili a nie aby ich na mape obchádzali. To je holý fakt - na tradicionálky mi chodí podstatne viac ľudí, než na multiny. Mimochodom, tie multicache sa tiež objavili na spornom webe ponúkajúcom finálne súradnice. Ak niekto chce, nech si kľudne finálky vysliedi. Príde však o pekné prostredie a možno zaujímavé informácie z histórie. To samozrejme platí aj pre množstvo iných skrýš.

Bežní geokešeri sa nedostanú na mnohé zaujímavé miesta len preto, že owneri sa chcú blysnúť svojimi vedomosťami zo školy, súčasného zamestnania, či svojím hobby. Vo výpočtoch používajú zbytočne komplikované a nezmyselné vzorce. Čím viac úrovní zátvoriek a umocňovanie, či odmocňovanie s číslom od 5 vyššie, tým lepšie. Slúžia hlavne na popletenie lúštiteľa a s prostredím umiestnenia finálky väčšinou nemajú nič spoločné. Mám vo výbave kalkulačku, ktorá toto zvláda ľavou zadnou, ale nechápem, prečo po odlovení indícií musím stráviť ďalších desať minút kŕmením PDA-čka mrakmi čísiel. No, možno to niekoho baví. Ja sa radšej prejdem a urobím zopár pekných fotiek. A také skrýše mám rád. Napr. Melatin (GC1982G), alebo séria mlynov v okolí riečky Bobravy juhozápadne od Brna.

Chcem ale poukázať aj na opačný problém. Ak sa už na odlov nejakej skrýše dám a tá nie je zrovna moja šálka kávy, nebudem za to kritizovať ownera. Nerobí skrýšu len pre mňa.

NIEKTO NA TO MÁ A NIEKTO MÁ NA TO

Späť k diskutovanému webu s finálkami. Na tejto stránke sa hľadali súradnice skrýš, ktorým nemôžete prísť na kĺb alebo nemáte príliš veľa času na lúštenie hádaniek, či chodenie po jednotlivých stageach. Túto stránku som na odlov keší nikdy nepoužil, takže neviem ako funguje presne. Cítim však, že užívanie ponúkaných informácií nie je príliš fér a je nešportové. Tvorcovia tohto webu ale nikoho nenútia si finálne súradnice obstarávať týmto spôsobom. Je na každom hráčovi, či ich osloví alebo nie. Trochu mi to pripomína scénu z filmu Astérix a Olympijské hry, keď Cézarov syn - ten výlupek jeden - si v štafete skrátil bežeckú trať cez trávu a získal bod. Keďže na výhru nemal, ten bod ho tešil. Aj keď porušil pravidlá. Groundspeak však pravdlá o zákaze šírenia finálnych súradníc nevydal. Aspoň o nich neviem.

LÍNÁ HUBA - HOLÉ NEŠTĚSTÍ

Chystáte sa na odlov viacerých pekných skrýš a jedna z nich je mysterka. Za svet sa ale nemôžete dopátrať dvoch dôležitých indícií, bez ktorých finálne súradnice nedostanete. Dajú sa samozrejme nahradiť spôsobom BF (brute force, blind find). V elektronických logoch ale objavíte kamaráta, ktorý toto už odlovil. Zavoláte mu?

Alebo: máte možnosť sa na nechutne strmý a vysoký kopec dostať buď lanovkou alebo po vlastných. Ktorú možnosť zvolíte? Naviac, keď vás tlačí čas alebo rodina, že ona veru do kopca šlapať nebude.

Pripravujete sa na kombajn? Neverím, že sa neradíte. POZOR! Neobhajujem získavanie finálok okľukou. Chcem zdôrazniť, že tvorcovia webu nám len ponúkajú to, čo väčšina z nás už aj tak skúsila.

AKO HUBY PO DAŽDI
Kto zakladá vlastnú skrýšu, musí ctiť zákony Groundspeaku. Jeden z nich hovorí, že medzi krabičkami musí byť najmenej 0,1 míle, t.j. 161 m (viz Cache Listing Requirements / Guidelines, kapitola "Cache Saturation"). Ak si vytipujete miesto na uloženie vlastnej skrýše a nemáte vyčistený región od všetkých keší, netušíte, či sa tam niekde nenachádza finálka nejakej mysterky, či multiny. Oslovený reviewer vám len povie, aby ste novú keš založili a potom sa uvidí (osobná skúsenosť). Narobíte sa s listingom, s fyzickým uložením krabice a potom vám reviewer utne tipec. Krabica musí ísť inde, stráca tým svoje poslanie a vy máte po nálade. Naviac vám ostatní lovci budú písať v logoch nepríjemné poznámky, že tematicky je skrýša off. A to len preto, že neznámych uložení je vôkol ako húb po daždi. Alebo opačný prípad: štartovacie súradnice mysteriek sú nakopené na jednom mieste a pritom v okolí žiadna fyzická schránka nemusí byť uložená. A vy si zaujímavú lokalitu pre vašu krabku ani nevšimnete.

Takže čo dodať na záver? Po dlhšom čase je spomínaný web obnovený. Po odporúčaniach Groundspeaku si autori zrejme uvedomili niekoľko skutočností a tu je výsledok. Žiadny zoznam nebol uverejnený. Šírenie súradníc autori hodili na nás všetkých - prostredníctvom diskusného fóra. Kto chce príspevky len čítať bez zistenia finálneho umiestnenia, môže - zobrazia sa až po kliku na špeciálne tlačítko. Takto sa mi to zdá celkom ok. Diskusia aj mimo elektronických logov na www.geocaching.com môže byť veľmi užitočná. Uverejnená je len česká mapa finálnych súradníc. Tá sa ale nedá zoomovať a naviac súradnice sú mierne posunuté oproti skutočnosti.

Kto môže stáť za týmto webom? Bezpochyby sú to geocacheri alebo aspoň s autormi spolupracujú. Neviem si predstaviť, že autori sú ľudia, čo nemajú s geocachingom nič spoločné. V každom prípade táto stránka tvorí určitú protiváhu k prílišnému rozširovaniu mysteriek. Robme teda len veľmi kvalitné kusy, u ktorých hľadači nebudú ľutovať čas strávený lúštením a stránky ako finalky nebudú až tak zaujímavé. Že nás potom bude hnevať ich existencia, sa čudovať nebudem.
---

Moja výbava 2

 Voľne naväzujem na popis mojej výbavy zo začiatku tohto blogu.

DOČAHOVÁTKA
Viackrát som už potreboval dočiahnuť buď hlboko zasunutú krabičku, či zapadnutú niekde v diere alebo primagnetovanú vyššie, než je súčet dĺžky mojej ruky a špičiek na nohách. Proste žiadny úd som nemal dostatočne dlhý na odlov.

PROJEKCIA A VÝROBA
Nedá sa nič robiť, vydumal som si zopár pomôcok, čo sa môžu zísť. Priority boli: rýchla výroba, nízka cena, nízka váha a dobrá skladnosť. Do obchodov som sa ani nedíval. To by som skôr našiel archivovanú cache, než niečo, čo by vyhovovalo uvedeným požiadavkám.

Keďže nie som Freddy Krueger a nechty si strihám pravidelne, v prvej sérii dočahovátiek prišli na rad drôtené predlžovačky prstov. Na priloženom obrázku sú tri typy. Čísla 1 a 2 slúžia na pritiahnutie zapadnutej, či príliš aktívne zastrčenej krabky. Jednotka je koncipovaná ako rybársky háčik a chová sa ako buldog - čo chytí, nepustí. Dvojka je priťahovátko popri stene vnútri rúrky, či iného otvoru. Obidve som už využil napríklad na Ondatra (GC1WMVA), keď bola krabka dosť nepríjemne zapadnutá v konštrukcii mosta a hrozil jej prípadný pád do rieky. Číslo 3 je univerzálnejšia. Dá sa využiť jednak na pritiahnutie alebo aj na pohyb opačný - na odsunutie krabky hlavne vo vertikálnom smere, keď je nutné ju niekam zavesiť.

Pomôcky sú vyrobené z napínacieho vinohradníckeho drôtu. Keďže v mojom okolí ho je haba-dej, nemusel som kupovať. Dĺžka 27 až 45 cm. Vojdú sa nielen do batohu, ale aj do náprsného vrecka koženej bundy. V ruke síce pôsobia ako zväzok pakľúčov, ale pokiaľ máte len jeden z nich, hravo ho schováte aj do rukávu. Cena: 0 EUR.

Ďalším je dočahovátko obojručné. To už tak ľahko neschováte do vrecka, ale je to vec, ktorá sa nenosí každý deň. V aute nezavadzia vôbec a váži pár dekov. Dostatočne podkutí cyklisti ho upevnia aj na bicykel.

Vyrobené je zo 16-milimetrovej tenkostennej plastovej rúrky. V obchode sa predáva v dĺžke 2 m. Rozrezal som ju napoly. Použil som len jednu metrovú rúrku. Druhá mi zostala pre prípadné nadpojenie. K tomu som dokúpil spojku, ktorá sa na rúrku ľahko nasadí a drží na nej výborne. Do spojky v jej hornej časti som vypálil klincom dve dierky na obvode proti sebe. Cez ne som prevliekol oceľové lanko s priemerom 2 mm. Vznikla slučka.

Lanko som na koncoch opatril vnútornými "črevami" elektrikárskej čokoládky, aby sa nerozstrapili; prevliekol cez rúrku a na ňu nasadil spojku. Vzniklo to, čo vidíte na obrázku vľavo. Priznám sa, že som bol inšpirovaný palicou, čo používa polícia a ochranári na odchyt túlavých zvierat.

Pretože rúrka je z mäkkého materiálu, určite ňou neodlovíte 10-kilovú schránku. Avšak na filmovky, tic-tacovky, šumivitamínovky a embryá PET fliaš úplne postačuje. Tí nižší si so sebou rozhodne nemusia nosiť rebrík.

OVLÁDANIE SLUČKY
Zostava spojky a lanka jednak zabráni jeho vtiahnutiu do rúrky pri neúspešnom pokuse a druhak, môžete slučku naklápať z vodorovnej polohy do zvislej otáčaním celej rúrky okolo jej pozdĺžnej osi. Bez uvedenej spojky to nejde ani náhodou. Vysúvaním a vťahovaním lanka sa mení tuhosť slučky a môžete meniť jej sklon k zemi od vodorovnej až skoro po zvislú polohu. Ako keď vyplazíte len kúsok jazyka alebo celý. A ešte ďalší tip: pootočením jedného konca lanka v prstoch okolo jeho pozdĺžnej osi zmeníte sklon slučky z vodorovnej polohy dohora aj dole aj bez jej vysúvania. To keď je pri odlove málo miesta.

ZOZNAM MATERIÁLU A CENY
Ako som už povedal, na drôtené pomôcky som neminul ani korunu. Drôty som buď mal alebo našiel pri venčení psa. Kto chce mať elegantné vyhotovenie, kúpi si nejaké nerezové grilovacie ihly v domácich potrebách a upraví podľa svojho nápadu.

Materiál na slučku:

• plastová rúrka 2 m: 14 Kč / 0,55 EUR (č. 1)
• spojka: 7 Kč / 0,27 EUR (č. 2)
• oceľové lanko 3 m: 33 Kč / 1,29 EUR (č. 2)
• kovové kontakty so skrutkami z elektrikárskej čokoládky 2 ks: mal som doma, halierová záležitosť.

Suma-sumárum 54 Kč / 2,12 EUR. Váhu odhadujem tak na 10 až 15 dekov. Menej, než zjete tresky na desiatu. Skladnosť: okrem metrovej rúrky je všetko zbalené v malej igelitke.

Pre najnutnejší prípad som si vyrobil ešte koleno (č. 3) zo zbytku nevyužitej rúrky. Naplnil som ju pieskom, nahrial a ohol. Nechal vychladnúť, piesok vysypal a odrezal. Hotovo. Koleno sa pridá medzi rúrku a spojku.

CONNECTING PEOPLE PIPES
Predávaná rúrka je na jednom konci rozšírená, aby sa mohli podľa potreby kusy vzájomne spájať. Ak budete potrebovať pri svojich experimentoch spojiť dve rúrky a už nebudete mať potrebné rozšírenie, vyrobíte si ho sami veľmi jednoducho. Jeden koniec rúrky nahrejete po celom obvode až zmäkne. Do nej potom opatrne zasuniete druhú rúrku ako "matricu" tak do 2 cm. Počkáte pár sekúnd a vytiahnete. Vytvorí sa rozšírenie, ktoré necháte vychladnúť a je to. "Matricu" nenechávajte zasunutú príliš dlho, zohriala by sa aj ona a mohla by sa zdeformovať. Chce to trochu cviku, ale funguje to. Prípadne si môžete v kanclíku nájsť fixku vhodného priemeru (napr. Centropen 8816) a použiť ju ako matricu.

Takže ako je vidieť, náklady na vlastnú výrobu kadejakých "udělátok" sa môžu hodne priblížiť k nule. A pri ich predpokladanej úžitkovej hodnote sa už oplatí popremýšľať. Vy za to stojíte!

Uvedené predlžovačky telesných proporcií sú vhodné aj na použitie v domácnosti. Taký prsteň spadnutý do umývadla a ešte ďalej už nepredstavuje príval hrubých slov a nutné rozoberanie sifónu. Prípadne vrchnák zo šampónu za pračkou je brnkačka. Zrovna dnes som vyťahoval spadnutý reproduktor za skriňou. S úsmevom na tvári.

Ak máte aj vy nejaký nápad, podeľte sa s ním v diskusii pod článkom. Prípadne môžete len kliknúť na niektorú z hviezdičiek na vyjadrenie spokojnosti s uvedenými informáciami. Ďakujem.
---

10 Years!

Druhého mája 2000 bola zrušená selektívna dostupnosť GPS signálu. Týmto sa otvorili netušené možnosti všetkým majiteľom a užívateľom prijímačov GPS.

Úplne prvá geocache bola ukrytá hneď nasledujúci deň. Na stránkach www.geocaching.com je registrovaná pod názvom ORIGINAL STASH TRIBUTE PLAQUE © (GCGV0P). Zalozil ju Dave Ulmer 3.5.2000 na súradniciach N 45° 17.460 W 122° 24.800 a publikoval na diskusných skupinách sci.geo.satellite-nav. Bola to takmer 20-litrová bandaska. Obsahovala software, magnetofón, videopásku VHS, knihu, prak a konzervu fazule :-). O tri dni neskôr ju našli dvaja hľadači. Odštartoval tým hon milónov geocacherov za bodmi, novými vedomosťami a hlavne zážitkami. V súčasnosti Groundspeak eviduje viac, než milón skrýš po celom svete.

Všetkým hľadačom prajem do ďalšej desiatky veľa zdaru, kvalitný signál, minimum geoslepoty a muglov a to hlavné: HRAJME SA! Pretože "kdo si hraje, nezlobí".

Oslava na koľajniciach

Ešte pred týždňom, keď som bol úplne gumený od tučnej virózy, som len sníval, že dám túto sériu v dohľadnom čase. Po čase sa zdravie umúdrilo a dovolilo mi zase sa pustiť do plánovania. Hlavne preto, že v oblasti brnenských Obřan bolo niekoľko výziev s obtiaznostou 3/4 a 3/3,5, ktoré som rozhodne nechcel nechať ležať ladom. Naviac, podľa listingu a logov sa jednalo o pekný adrenalínik. No a nakoniec uvádzam citáciu z môjho horoskopu na tieto dni: Pravdepodobne sa vyskytne nejaká príležitosť na spestrenie života. Určite sa nekrčte niekde doma, ale choďte do ulíc, alebo si doprajte výlet, či krátku prechádzku. Svojimi nápadmi a vynaliezavosťou môžete spraviť dobrý dojem na niekoho dôležitého z okolia (napr. šéf, otec, učiteľ...). Teraz sa snažte zamerať skôr na veci, ktoré sú vám neznáme a neobjavené. Pri presadzovaní vsaďte na svoju originalitu a jedinečnosť... Obvykle zažijete nejaké príjemné prekvapenie. Približné trvanie konštelácie: 20.4.2010 12:00 - 22.4.2010 12:00. Dalo by sa takej výzve odolať? :-)


Rozcvička
Začal som rozcvičkou v podobe BB#11 N/Brnenske budovy/ aneb... (GC1NGHK). Jednoduchá záležitosť na prvý hmat. V mojom veku sa mi už nechcelo ohýbať, na lokalizáciu som použil zrkadlo. Že v keši je logbook plný až po okraj, som vedel. Doniesol som svoj pásik papiera. Zapisovať sa teda znovu dá, ale údržbu si krabička žiada. Po tomto dýchanku sa začali už nefalšované geo-orgie.


Vlaky a zase vlaky
Zbytok dneška už bol venovaný téme vlakov, mašiniek, rušňov a koľajníc. Mám rád toto prostredie už aj preto, že dosť veľkú časť života som prežil v ich tesnej blízkosti. V listingoch niekoľkých skrýš sa spomína "pozor pri prechádzaní trate, neprechádzajte cez koľaje" a pod. Celkom to chápem. Vlaky tu frčia každú chvíľu a nie pomaly. Je to pekne vyťažená trať v smere Brno - Česká Třebová. Nutné však spomenúť, že je to malebný kraj v povodí rieky Svitavy. K tomu sa pridalo celkom príjemné jarné počasie. Nemohol som odolať, aj keď ešte s plným nosom. Vreckoviek som mal dosť.


Diera

Ako druhú zastávku som si dal Bioindustrialni pyre (GC1QMT2), čo bolo mojím favoritom. Pripravoval som sa ozaj dôsledne. Dokonca večer pred odchodom som vyzvedal u Jardatreka čo a ako. Predsa len, na skrýšach takmer vždy pracujem sám a takéto správy sa mi dosť hodia. Pripravil som sa ako do jaskyne - skontroloval a dobil všetky akumulátory a baterky, doma som našiel aj fungl nové montérky, zobral staršiu vetrovku, čo znesie špinu atď. Samozrejme lampy som mal so sebou pre istotu dve. A priznám sa, aj lano na istenie.

Všetko som to ťahal tam do tej tmy na obrázku. Pred vstupom som sa slušne prezliekol. Práve v tom momente sa spoza stromov vynorila babka s vnučkou. Kým prešli drenážne kamene, čo tvorili výpust uvedenej diery do Svitavy, mal som dosť času si všetko dať do ruksaku. Samotná diera má dosť zvláštnu akustiku. Trochu ma prekvapila. Kým som zistil, že to, čo z nej vychádza, je vlastne to, čo som do nej poslal, bol som tak trochu vzrušený. Zmýlilo ma to, že mnou vytvorený zvuk sa z nej vrátil mierne zosilnený!

No ale poďme dovnútra. Nie je nutné sa tam plaziť, ani kolenačkovať. Ja som pohyb riešil poriadne hlbokým predklonom a sklonenou hlavou. A to som so sebou ešte ťahal ruksak v ruke. Po pár metroch je rúra prerušená nejakou studňou, či čo to je. O jej hĺbke som radšej neuvažoval. Je to vlastne nejaká šachta naplnená zrejme stečenou dažďovou vodou. Má stupačky, po ktorých sa dostanete do vyvýšeného pokračovania pôvodnej rúry. Toto miesto považujem za najriskantnejšie a je nutné zvážiť každý krok. To už ale vidíte koniec celého tunela na druhej strane. Krásnu zvukovú kulisu tvorí hrmot prechádzajúcich vlakov. Nie je však až taký tučný, ako som očakával. Skôr tlmený. Svetlo na konci tunela vám robí dobrú náladu a poháňa vpred. Ešte prekonať zopár kovových traverz a môžete sa trochu vystrieť. A uloviť svoju krabičku. Kto sa chce pozrieť durch až na úplný koniec a nevracať sa späť, nenechajte si veci pred jazierkom. Ja som sa musel vrátiť a ochutnať ten adrenalín nad zatopenou šachtou ešte raz.

Owner zvolil prístupovú cestu dobre. Pokiaľ by z diery vytekala voda, nie je radno sa púšťať dovnútra. Znamená to, že spomínaná prepadová šachta je plná. Prístup z druhej strany by možno bol bezpečnejší, ale prišli by ste o cool zážitky.

Celý odlov bol veľmi pekný a ownerovi a jeho keške som poslal ako vďaku celých 5 hviezdičiek cez GCVote. Kríže si rozmasírujem až večer.


Pokračujeme
Po tejto chuťovke som sa vrátil do auta a vyložil v ňom všetky veci, čo som už nepotreboval. S výrazne ľahším báglom na hrbe som vyrazil v ústrety Slepa kolej / The Blind track (GCQ698) a Obranska stran / Obrany hillside (GC11J3R). K tej prvej bolo nutné prejsť niekoľko rušných koľají. Krabička je dosť zanedbaná a vrchnák typu "klik-klik" je už len typu "klik". Tento bodík som ohodnotil len 2 hviezdami na GCVote. Na Obranskú stráň som sa vrátil cez koľaje späť a železničným mostom na pravý breh Svitavy. Mal som šťastie, nešiel zrovna žiadny vlak. Inak by som si asi vypočul jeho húkanie, v ktorom by zanikli hrubé slová rušňovodiča. Krásny výhľad do doliny mi dokonale napravil náladu z mierne zmäteného signálu.

Ručička magnetického kompasu sa po nastavení prvých súradníc Vlackova A-Z (GC1QMC2) stále chovala nejako čudne. Začala už na Slepej koleji. Potom som si uvedomil, že magnetický kompas sa nemá moc v láske so železnými koľajnicami. Prvýkrát som na to prišiel pri odlove lavka majlont (GCWW63). Nakalibrovanie kompasu mu veľmi uľahčilo prácu a potom už poslúchal ako švajčiarske hodinky.

Pretože sa mi nechcelo zliezať zo stráne, pokračoval som po vrstevnici zhruba smerom k prvej stage. Na jej úrovni som už zliezť na trať musel. Odčítanie indícií prebehlo bez problému. Ide to v pohode z obidvoch brehov Svitavy, nápis je dosť veľký. Pokračoval som proti prúdu po pravom brehu. Sympatické chatky a záhradky, vôňa dymu, ktorú mám tak rád. Tesne pred druhou stage som znovu použil železničný most na presun cez rieku. Pár metrov za mojím chrbtom končil tunel, takže celkom dobrý adrenalín. Koľajnice nezvonili prichádzajúcim vlakom, takže ok. Ale asi by som mal na čele kropaje potu, pokiaľ by sa z tunela vyrútil vlak. To by mi upravil aj frizúru.

Odčítanie všetkých ďalších indícií bolo už v poriadku, aj keď signál na posledných dvoch sa mi tak trochu vysmieval do xichtu. Nedal som sa. Na drzovku som si sadol na poslednú indíciu a spočítal súradnice finálky. Schyľovalo sa k dažďu a pofukoval nepríjemný vietor. Na miesto odlovu som dorazil akurát včas. Sakra, zase diera! A ešte menšia než tá predtým! V porovnaní s Bioindustriálnym pyré to vyzerá "akoby ich jedna mater mala". A veruže mala. Že patria obidve jednému ownerovi som si všimol až pri logovaní doma.

Všetky veci na ušpinenie sú v aute. Grrr! Nedá sa nič robiť. Špina sa dá vyprať, zážitok sa nedá nahradiť ničím. Nastrčil som na hlavu čelovku, zošróboval trekové palice do menšieho rozmeru a zanoril sa do tmy. Hint žiadny, takže len postup vpred. "Jedeš, fuj to!" ozvalo sa za mnou. Obzriem sa a boxer-sympaťák sa chcel pustiť za mnou. Nebolo mu ale všetko jedno. Nakúkal, ale odvahu nemal. Panička ho chytila včas. Liezol som po štyroch ako naša fenka Ellie. Závidel som jej, narástli jej nohy lepšie na túto činnosť. Na konci tunela je dosť veľký priestor na vyrovnanie kostry. Odlov bol dielom okamihu. Keďže batoh aj s palicami som nechal asi v tretine rúry, vrátil som sa rýchlo. Zbytok cesty som tieto veci niesol v zuboch. Ruky boli čierne, ale ošatenie nie. Celý zadýchaný som sa vysúkal z diery ako dážďovka. Bolo popršané a príjemný vzduch. Pred sebou som mal už len návrat k autu.

Krásny deň plný úžasných zážitkov. Všetkým ownerom patrí moja vďaka a celý dnešný trek som si venoval ako oslavu svojich zajtrajších narodenín.

Mapa východzích súradníc spomínaných skrýš:


















---

Lov s karboškou

Dnes som mal príležitosť sa vyskytnúť v okolí trojice brnenských výškových budov na rohu Veveří x Šumavská. Nechcel som teda nechať nepovšimnutú veľmi mladučkú geocache Brnenska trojcata (GC24F9Z).


Prsty v diere
Po príchode na miesto, bolo uloženie zrejmé. Keďže z diery netrčal žiadny úchop, ani len špagátik, zašmátral som v nej dvoma prstami. Nič. Stále som sa tváril, že tam nič nerobím. Veď som aj nič ne(u)robil. Vytasil som zrkadlo. To odhalilo krutú pravdu. Krabka tam je a hooodne hlboko. A tuším aj nejaký úchytný drôt, či čo. Posvietil som si aj baterkou. Za okolitého denného svetla mi však bola platná ako mŕtvemu kabát.

Z iného vrecka som vytiahol kus drôtu upraveného na háčik. Predĺžil som si tak prsty na skoro 20 cm. Ani tak nič. Ešte párkrát som zaluftoval v diere prstami. Na nejakých okolochodiacich muklov som už prdel. Len sa ma niekto niečo opýta a ten háčik mu zaborím do oka! Po dlhých minútach dočahovania zostal háčik bez kešky aj bez oka.

Mám pocit, že do svojej výbavy zaradím karbobrúsku na odlov mestských skrýš. Lebo keby som ju dnes mal, najprv by som odrezal tých 20 cm zábradlia, zalogoval a potom s úsmevom na tvári odrezal ruky tomu, kto tú krabku zarazil tak hlboko. Nemusel to byť geocacher, ale rozhodne to bol zlomyselný človek. Rozhodne prežijem, že som dnes prišiel o tento lacný bod. Keška je ako MHD - ak nepočká, príde ďalšia. Horšie to je ale s takýmito ľuďmi, čo nám znepríjemňujú život.


Trottelfest
Zaujímavé je, že Groundspeak na nás robí "bu-bu-bu" ak sa pokúsime vyrobiť schovku v zemi prikrytú hlinou. Celkom prirodzene predpokladá, že na jej vykopanie by bola nutná lopata, rýl a pod. Súhlasím.

Právne nepovšimnuté však necháva skrýše, ktoré lovením môžu zapadnúť hlboko do svojho úkrytu. V listingu o nutnosti použiť špeciálne nástroje sa samozrejme neobjaví ani slovo a náročnosť sa tiež nezvýši ani o jednu hviezdičku. Nemyslím tým len spomínanú krabičku.

Jednoznačne sa ale nejedná o blbuvzdorné (trottelfest) skrýše, keď aj prípadná nervozita pri schovávaní krabky na verejnosti urobí svoje. Môžeme ju poškodiť, zastrčiť príliš hlboko, zabudnúť do nej vrátiť všetky veci a pod. Hlavne, že to máme za sebou, bodík vo vrecku a žiadne otázky od Mestskej polície. Po nás potopa!  Stane sa to nechtiac a ďalší lovec má po srande. Pár takých prípadov som už riešil aj ja. Dnes to holt nevyšlo. Počkám si na niekoho, kto má raz tak dlhé prsty ako ja :-). Mnohí skúsení kešeri pri zakladaní nových geocachí myslia aj na uvedené eventuality a to je potom radosť loziť po takých skrýšach. Prejaví sa to aj v ich hodnotení.

Vážim si prácu reviewerov, ba dokonca obdivujem ich vedomosti z teritórií, kam geocacheri ukrývajú svoje poklady. Na druhej strane ma ale napadá myšlienka, ako môže reviewer niečo schváliť, keď to nevidel a čítal len listing prakticky totožný s tým, čo čítajú bežní geocacheri pri príprave. Čo tak poradiť menej trénovaným ukrývačom, či podeliť sa o svoje vlastné skúsenosti priamo na mieste? Hmmm, to by Groundspeak asi v týchto dňoch neoslavoval milióntu aktívnu cache. Ale to je téma už na celkom inú diskusiu...
---

Antagonizmus a geocaching

Geocaching nás zavedie na rôzne miesta. Aj na také, čo dôverne poznáme a stále máme na nich čo objavovať, prípadne si uvedomíme veci, ktoré pri dennej rutine nevnímame.


Jednota a boj protikladov
Takým je aj Park Karola Šmidkeho, neskôr Ružinovský park a teraz mu prischol názov Park Andreja Hlinku. Sochy Šmidkeho a Hlinku si delia park na svoje teritóriá. Čítal som, že miestnemu úradu vadí, že v jednom parku sú dve sochy, ale názov je len po jednej z nich. No tak rozdeľte park na dve časti a každá sa bude volať po svojom patrónovi. Tým stratí park svoju osobitosť svojím obsahom, v ktorom sa pekným spôsobom podarilo spojiť dve antagonistické osobnosti slovenského politického života.

Čo mi ale viac vadí je, že ľudia sa stále pozastavujú nad tým prečo tu vlastne Karol Šmidke je. A prečo by nebol? Môže tu byť Hlinka? Nech je! Boli to ľudia, ktorí písali históriu slovenského národa. S prepáčením ich lajná smrdeli rovnako, líšili sa len v tom ako vnímali svoje okolie. Ani dnes nie všetci sú nadšení tým, aká doba je. Máme ich tiež odstrániť zo svojho života? Alebo sa hanbíme za svoju minulosť? V živote sa našťastie nedajú zmačknúť klávesy Ctrl+Z.

Komu sa nepáči, nech do spomínaného parku nechodí. V Bratislave je plno iných parkov, kde sa bude cítiť lepšie.


Schovka
Som rád, že vznikla cache sudruh Karol Smidke (GC1FZ3J). Povodí vás po parku, nakuknete aj na jeho soka Andreja Hlinku. Pomníky sú situované na opačných koncoch parku akoby vyjadrovali protiklad týchto dvoch politikov. Vzniká tak určitá harmónia v štýle jin a jang. Odporúčam si prečítať uvedený link, čitateľ možno príde na iný pohľad na mierne sporné riešenie tohto parku, ktoré mnohým kole oči.

Owner celkom veselo poňal sochu Karčiho tým, že mu do ruky dal "logbook". Odlov jednotlivých stageí (napísané to slovo vyzerá desne) bol príjemný aj vo včerajšom hnusnom ľadovom vetre. Niekedy ignorujem odporúčané parkovanie. Ale včera nie. Oplatilo sa. Finálka vás zase vráti a po odlove nemáte ďaleko k autu. Krabka je čistá, logbook úhľadný. Pretože je lepený, owner ho poistil ešte hrebeňovou väzbou. Lepené väzby knižiek totiž dlho manipuláciu nevydržia a jednotlivé listy začnú vypadávať a niekedy sa strácať. Kto má už "niečo" odlovené, vie o čom hovorím. Logovanie do takého šalátu vo vetre je vrcholne nepríjemné a riskantné. Na koniec listingu owner ešte pridal kontrolný súčet indícií, čo je veľmi férové voči lovcom.

GeoGanGu.sk patrí moja vďaka za peknú skrýšu, čím sa im odmeňujem 4 hviezdičkami na GCVote. Rozhodne si ich zaslúži pre svoju myšlienku a vypracovanie skrýše. Možno by som ale do listingu zaradil červenú poznámku o slepom šmátraní v skrýši holou rukou. Neviem, či tie lampy ešte svietia. V každom prípade je to nebezpečné a ja osobne odporúčam použitie fotohintu a následne zrkadla. Pohľad vás nepotrasie.
---

Project Enigma

Seriál mysteriek so základným názvom Project Enigma je mimoriadne sympatická záležitosť. Potrápi vás až do základných kameňov DNA nervových buniek. Nejedná sa len o googlovanie informácií na nete. Proste sa zoznámite a vyskúšate si kadejaké finty, aby vaše informácie neprečítal ten, kto ich prečítať nemá. Séria je zameraná na utajovanie a hlavne odtajňovanie správ.

Ja sám som dosť dlho váhal, či sa do toho pustiť alebo nie. Nakoniec ma vidina zlomených šifier zlomila. Za tri odpoludnia som mal všetko, čo bolo treba na odlov.

Chcem upozorniť, aby ste v nasledujúcich riadkoch nehľadali riešenia. Voči ownerovi a jeho práci by to bolo vyslovene nefér, nie je to ani zmyslom tohto blogu a okrem toho vám nechcem kaziť ten nádherný pocit, keď zo zmeti písmen, či iných znakov, vlastnou zásluhou získate zmysluplný otvorený text. Nedám vám ani súbor s nastaveniami Enigmy v poslednej časti nášho rozprávania. Skúste sami.


Dejstvo prvé
V prvom dieli nazvanom Project Enigma: Startup (GCY9NW) sa zoznámime s úplnými začiatkami šifrovania správ od antického Grécka až po Napoleona. Riešenie je veľmi zábavné a zisťujeme na akom vývojovom stupni myslenia boli ľudia v dávnych dobách a čo stačilo na ich oblafnutie.

Tip: Napoleona nie je nutné programovať v Exceli, zvládnete to ručne na základe Shamanových inštrukcií dostatočne rýchlo. Stačí malá príprava na papier a koncentrácia.


Dejstvo druhé
Druhý diel našej šifrovacej zábavy nesie názov Project Enigma: Progress (GCYGPA). Tu sa zoznámime s abecedou Slobodomurárov, ktorú používali príslušníci tejto lóže až do 18. storočia. Pri riešení kódovej knihy asi trochu zvážniete. Vyriešiť sa však dá veľmi elegantne a bez stohov popísaných papierov. Zadanie vyzerá trochu hrozivo, ale nakoniec šifra vydá svoje tajomstvo.

Tip: pokiaľ si neviete rady s českou verziou zadania, skúste anglickú. To platí aj pre ďalšie diely našej skladačky. Owner sa s listingom veľmi pekne pohral a pripravil nám chutné sústo mysteriek.

V závere tohto dielu na nás čaká už ozajstná a vážna šifra. Tou vážnosťou myslím, že bola používaná v prvej svetovej vojne nemeckou armádou. Má názov ADFGX. Vynašiel ju plukovník Fritz Nebel a pretože Nemci sú dôslední a boli presvedčení o jej neprelomiteľnosti, začali ju od marca 1918 používať. Silné sebavedomie o nadčlovečenstve nemeckého mozgu trvalo len tri mesiace. V júni 1918 bola šifra prelomená nadporučíkom francúzskej armády Georgesom Painvinom. Tento pán neskôr rozlúskol aj zdokonalený systém ADFGVX, ktorý zvládal už aj číslice. Mimochodom, uvedené písmenká neboli zvolené náhodne - pri zápise morseovkou sa navzájom dosť líšia. Som rád, že owner zaradil túto šifru do svojich listingov. Takže lúskajte a zažite nadšenie. Možno až také, čo pocítil Juro Painvin, ked prešiel germánom cez rozum.


Dejstvo tretie
V treťom dieli nám už trochu zamrzne úsmev na tvári. Project Enigma: ASCII (GCYP20) je pre ozajstných fajnšmekrov od počítačov, ktorí naviac majú silne kladný vzťah k matematike. S prvými dvoma šiframi (A a B) som sa popasoval pomocou Excelu. Rozhodne som nemienil prepočítavať šestnástkovú (hexadecimálnu) sústavu do desiatkovej ručne. Čo som si však ručne urobil, bola funkcia XOR. Oprášil som si vedomosti z čias, keď som sa snažil tvoriť programy pre staručké ZX Spectrum v strojovom kóde a z gympla a pustil sa do práce. Kým by som ju naprogramoval v Exceli, mal som to v ruke raz-dva...no, skôr dva-tri.

Zaujímavé, že sa mi stále nedarilo prekonvertovať šifru C spôsobom ako A a B. Resp. sa mi zdalo, že sa mi nedarí ju presvedčiť, aby povolila. Preto som sa zachoval ako na písomke v škole - išiel som na ďalšie zadanie, na Déčko. To som si rozpracoval až podivuhodne ľahko. Medzitým mi prišla odpoveď od "priateľa na telefóne", v tomto prípade na maili, ktorý ma k dotiahnutiu oboch šifier "dokopal". JaKr je dobrý človek a týmto mu ďakujem.


Grand finale
Štvrtý a posledný diel tejto veľkej skladačky sľuboval trochu iné lúštenie. Nájdeme ho pod názvom Project Enigma: Final (GCYWN9).

V potemnelej miestnosti sedí muž za písacím strojom. Usilovne ťuká a niečo zapisuje na papier. Prichádza jeho nadriadený, berie mu popísané papiere spod ruky. Atrament ešte nestihol zaschnúť a pod palcom sa rozmazal. Chudý šľachovitý velieteľ niekam telefonuje. Krátke úsečné vety zakončené "Ja wohl!". Muž s brigadírkou na hlave a dvoma bleskami na klope pristupuje k pisárovi-šifrátorovi a vydáva mu krátke rozkazy. Ten nazrie do tajných spisov a prstom si fiktívne podčiarkuje správny riadok. Odklopí kryt písacieho stroja a niečo v ňom nastavuje. Potom si k stroju sadne a píše. Správu odovzdáva radistovi.

Aj takto mohlo vyzerať použitie kódovacieho stroja s názvom Enigma v druhej svetovej vojne. Vynašiel ho inžinier Arthur Scherbius a patent získal už v r. 1918. Nemal však odberateľov. Enigma bola drahá. Jej reklame rozhodne neprispelo ani odmietnutie ponuky nemeckým námorníctvom v apríli 1918. Verili vlastnej šifre až príliš. Až do roku 1923, keď britské kráľovské námorníctvo zverejnilo oficiálnu históriu prvej svetovej vojny. Nemci sa takto okľukou dozvedeli, že ich šifrovacie systémy sú dávno prelomené. To muselo bolieť! Od roku 1926 bola Enigma oficiálne nasadená vo vojenskom sektore Nemecka.

Ak chcete zažiť na vlastnej koži prácu s Enigmou, rozhodne sa prikláňam k odporúčanému linku ownera: Enigma Simulator v6.4. Je zdarma a grafika je úžasná (požičiam si obrázok priamo z ich stránky).  Pocity šifrátorov nemeckej armády si tu vychutnáte na plné obrátky. A ak budete postupovať krok za krokom podľa listingu tejto geocache a manuálu k programu a ak budete pozorní, vykukne na vás nakoniec otvorený text s umiestnením finálky. Len tá náhrada znakov "CH" znakom "Q" mi nejako nejde do hlavy, ale nevadí, je to za mnou. V otvorenom texte nájdete aj hint a súradnice na parkovanie. Veľa šťastia!


Chýba mi
Autorovi enigmovej série vzdávam hold, že sa s nami takto pohral. Trochu mi však v celej sérii chýba ešte jedna oblasť kryptografie. Je to steganografia. Pracuje na úplne inom princípe, než väčšina horeuvedených. Zmyslom nie je urobiť z čitateľného textu nečitateľný, ale zamaskovať správu tak, aby náhodného a nepovolaného majiteľa správy ani nenapadlo ju považovať za správu. Napríklad ukryť text do obrázku tak, že na tom obrázku nie je vidieť. Písanie rôznymi roztokmi na papier, či vajíčkovú škrupinu a pod. A čo tak košík plný granátov prikrytých jablkami, čo nesie Maruška partizánom do hôr? Aj to je steganografia. A myslím, že práve toto je tak trochu princíp aj nášho geocachingu.


Fyzické spracovanie skrýš
Musím ownerovi vytknúť fyzický stav jednotlivých skrýš:
  
Startup: voda urobila svoje. Krabica a vrchnák sú deravé akoby na nich niekto skúšal novú vzduchovku. Cez diery vidíte 40 km vzdialenú Pálavu. Malý pytlík okrem logbooku obsahuje aj vodu, ktorá sa dá z neho normálne vyliať! Viete si predstaviť, čo to robí s logbookom - najcennejším obsahom každej geocache. Naviac, celú krabicu aj so zdrapom igelitky som našiel voľne pohodenú mimo skrýše a časť obsahu porozhadzovanú.

Progress: vyzerá akoby filmovku zašlapol náhodný okoloidúci do hliny. Pár konárikov a listov je dosť slabé maskovanie. Hlavne, keď filmovka je biela.

ASCII: poničená vodou. V krabici je len bordel, hrdza si už našla svoje pevné miesto. Dal som jej nový igelitový obal a starý tiež.

Final: jediná súčasť série, ktorá je v poriadku. Ak však krabica praskne, zatopí ju voda. Je takmer pod holým nebom.

Zdá sa, že owner akosi nemá čas na ich údržbu. Bola by škoda, keby zmizli z povrchu zemského. Nestačí mať len dobrý nápad, ale ho dotiahnuť do konca. Za takéto skrýše príliš veľa hviezdičiek na GCVote asi nedám. Do krabiek som preto ani nevkladal žiadne predmety na výmenu. Aj keď do Final by to šlo, ale tam je to, neviem prečo, zakázané ownerom.

Čo vnímam kladne na uložení skrýš je, že sú presne zamerané, hľadanie nie je komplikované, nevyžaduje žiadnu špeciálnu výbavu a hinty nie sú ani potrebné. Mám aj ja pripravenú jednu mysterku, ale zatiaľ nemám lokalitu, ktorá by vám vyvážila čas strávený prípravou.


Pomocníci
Tu je malý zoznam linkov na programy, ktoré som použil (okrem spomenutých v jednotlivých listingoch alebo v tomto príspevku):

• Cipher Clerk - kvalitný applet, ktorý vám pomôže vyriešiť väčšinu starších šifier. Zvláda 43 kódov!
• Rail-Fence Cipher - jednoduchší na obsluhu, ale zameraný len na rail-fence.
• Hexadecimal conversion - ak sa vám s tým nechce párať v Exceli.
• Book Cipher - trošku zložitejšia stránka na čítanie, ale v jej spodnej časti určite objavíte otvorený text (pokiaľ použijete správne nastavenia podľa listingu).
• Caesar Cipher - zvláda všetky posuny plus aj mínus, takže aj Groundspeakom používaný ROT-13 na šifrovanie hintov. V listingu Startup nie je spomenuté aký posun použijete, takže skúšajte ;-).

To by bolo asi tak všetko. Ste šikulky a určite si poradíte.


Literatúra
Pri písaní tohto textu mi dosť pomohla knižka Ondřej Bitto: Šifrování a biometrika aneb tajemné bity a dotyky z nakladateľstva Computer Media, 2005. Nájdete v nej množstvo ďalších nápadov ako nám ostatným z(ne)prístupniť svoje finálky.
---

Dôveruj, ale preveruj

Nedávny log na jednej z mojich skrýš mi pripomenul, že by som Vás mal upozorniť na jednu nepríjemnú vec. Hlavne tých menej skúsených hľadačov.

Ako obyčajne, aj v nasledujúcom prípade som nevybočil z rámca prípravy na odlov. Hovorím o geocache Sitborice - Stengar (GC1KHGR).  Príprava teda pozostávala zo stiahnutia si súradníc do GPS funkciou "Send to GPS" priamo z listingu a naviac PQ (pocket queries) do PDA. Ešte nikdy som neoľutoval dvojitú domácu prípravu.


Fiktívny cieľ
Chcel som zaparkovať na odporúčanom parkovisku. Bolo mi akosi čudné, že GPS ukazuje k finálke dobrých 350 m. V zastavaných oblastiach dosť neobvyklé. Preto som sa presunul autom bližšie. Do areálu základnej školy Šitbořice. Brána bola otvorená dokorán. Bola tma a nechutne pršalo. Aj preto som sa ten kúsok neobťažoval ísť pešo. Okrem toho, po celoodpoludňajšom love som chodenia mal už plné zuby.

Na mieste domnelej finálky som sa zdržal pol hodinu. Chodil som hore-dole, svietil si na korene stromu, do jeho všelijakých dutín, na konáre, ohmatával plot. Nič nepomáhalo. Každá snaha bola márna.

Ako sa mi stalo už veľakrát, najlepšie myšlienky prichádzajú, keď sa v hlave objaví iná myšlienka: Vzdávam to a idem preč.


Riešenie
Nakukol som do PDA na listing a samozrejme na súradnice. Zdúpnel som a neveril. Nesedeli s tým, čo som mal v GPS-ke. Sakriš, čo to je za bordel?! Neťukal som ich manuálne!

Utrel som si čelo a nos od vody a po oprave bol odlov už len otázkou presunu na  parkovisko. Mal som šťastie, bola to drive-in. Auto som pri odlove mal rovno pod nosom a cache tak isto. Len som prešiel cez úzku cestu.


Ponaučenie
Pre mňa osobne je ponaučenie jasné. Od tejto udalosti som si skontroloval každé jedno stiahnutie súradníc to GPS, či súhlasia s listingom. A vyplatilo sa. Odvtedy sa mi takýto mysteriózny sťah stal ešte dvakrát. Ale už so mnou nevybabral.


Súčasnosť
Prešiel som na trochu inú metódu. Všetko sa deje cez PQ. Súbor .gpx skonvertujem cez GPSBabel na formát, ktorému rozumie moja GPS-ka. Ten potom pošlem do nej.

Napriek jednej nevýhode (nutnosť použitia špeciálnych programov na konverziu a prípadné zlúčenie dvoch .gpx súborov zasielaných v zazipovanom PQ; môj obľúbený je GPX Editor) sú tu nesporné výhody:

• v GPS-ke sa mi nehromadia použité a nepoužité waypointy (pri funkcii "Send to GPS" sa do prijímača posielajú všetky body z listingu, aj tie, čo nemajú status "geocache" a je nutné  ich mazať po jednom, čo ma moc nebaví)
• v GPS-ke mám vždy aktualizované súradnice

Stále netuším, ako môže dôjsť pri prenose k uvedeným chybám. Držím sa však pravidla, že aj stroje sú len ľudia a teda omylné.
---

Podozrivý týpek

Včera som logoval Forgotten station :: Zabudnuta stanica (GC119C8) v Bratislave. Lokalita je všetkým ľuďom na očiach. Šoféri v autách a MHD zastavujú na červenú na blízkej križovatke a popri vŕtaniu sa v nose alebo pozeraniu doblba dívajú sa na divného týpka. Má bágel na hrbe, šmátra tam, kde nemá a niečo tam ukladá. Čo to asi bude? V dokonale vymytom mozgu masovokomunikačnými médiami a všeobecným odporom voči svetovému terorizmu, si pomyslia, že to bude nejaká trhavina. Podvedome sa pripravia vyraziť vpred. Iní tohto týpka berú ako príjemnú kratochviľu pri čakaní na zelenú. Ako malé divadielko zadarmo.


Průša je úchyl
Toľko k pocitom, ktoré si zažil azda každý mestský lovec pokladov. Nehovor, že ty nie. Zvedavé oči verejnosti sú všade. V mojom prípade sa takéto lovy občas končili a končia vzdaním sa ambícií na ďalší bod práve teraz. Nejde ani tak o to, že by bol niekto verbálne zvedavý. Na to sa dá vymyslieť kopec výhovoriek. Skôr mi ide o bezpečnosť skrýše.

Najhorší sú tí mukli, čo nič nepovedia. Spomínaný Průša z titulku len ticho pozoruje a po odchode geokešera schránku ukradne, vykradne alebo aspoň poškodí. Má z toho prasačiu radosť. Nie chrípku. Zasa mu dnes niečo vyšlo!

Mám rád zhovorčivých ľudí. Aj keď sú zvedaví. V momente oslovenia je nutné ich odhadnúť, či vyjdeme s farbou von alebo vytiahneme falošné karty. Doteraz sa mi ešte nestalo, keď som zvedavcovi popísal o čo ide, že by krabičku následne zrušil. Príliš veľa takýchto prípadov nebolo, ale predsa. Dokonca pri love
Templarska tvrz Cejkovice (GC1FZ34) som vyfasoval dvojlitrovú fľašu výborného červeného vína a pestovateľovi som len veľmi ťažko vysvetlil, že si nedám ani glg lebo som autom.

Odlovy pod dohľadom majú aj svoje tienisté stránky. Pri hľadaní a logovaní Travel Gate GeoDog (GC1FT93) na bratislavskom letisku som videl tých policajtov neďaleko. A viem prečo tam boli. Očakávali tetu kráľovnú z Veľkej Británie. Maskoval som sa venčiacim psom a Dášou. Robili sa, že ich nezaujímam (čo mi bolo trochu podozrivé) a ja som sa robil, že oni nezaujímajú mňa. Bol som, ale v nevýhode. Po mojom odchode skrýšu zrušili a travel bugy asi rozdali svojim deťom na hranie. Nechtiac som tak prispel k tomu, že dnes je skrýša už archívovaná. Jej uloženie však príliš nespĺňalo predpisy geocachingu.

Musím sa priznať, že som sa cítil dosť nepríjemne, keď v elektronických logoch som zapísaný ako posledný, kto skrýšu našiel. Tí policajti sa tam nezapísali. Boli v službe a vtedy sa hrať nesmú. Tento prípad je pre mňa dostatočne poučný, čo sa týka miest, kde sa schádzajú mraky verejnosti, ale letiská zvlášť. Doteraz mám resty v Brne. Veď si priznajme, že sa nám mierne zvýši krvný tlak, keď čakáme pred odbavením na letisku a mihne sa okolo nás nejaký podozrivý týpek.

Pridám ešte jeden. Hľadanie Hut Frantiska (GC12XC6) bolo celkom zábavné a na dvakrát. Na prvý šup som dal DNF. Zišlo sa nás tam 6 kešerov a nikto nič. Zjavne sme hľadali naprd. V betónovej stene pri vysokej peci, ktorá teraz slúži ako pekne zrekonštruované múzeum, boli diery tak akurát na ruku. Bolo to jediné miesto kam by sa dala krabka umiestniť. Strkal som teda ruku do každej, ba som si pomohol aj malým patýčkom. Nebolo to nič devastujúce, to sa mi prieči. Pekne zľahka a opatrne. Ono asi nie vždy je dobré držať sa bezpodmienečne hintu. Po chvíľke na nás vybehol správca múzejnej budovy v žltom tričku a dal nám neobjednanú prednášku o hniezdiacich vtákoch a prírodnej rezervácii. Mal pravdu. Boli sme nútení dať sa na ústup. Bol to ten najlepší spôsob ako neprovokovať. Krabka počká. A aj počkala. O dva týždne som sa tam vypravil znova. Skrýša neodolala.


Na začiatok
Vrátim sa ešte pár slovami ku skrýši spomínanej na začiatku. Bolo ju vidieť už zdiaľky. Ani som sa nezastavil, schmatol som ju a zalogoval pár metrov ďalej. Vrátenie prebehlo podobne, len s tým, že som ju ešte zdiaľky skontroloval, či moc nevykúka. Nevykúkala. Spokojne som odišiel. Myslím, že odlov na prudkej verejnosti je už sám o sebe adrenalín a asi by sme si nemali na seba vymýšľať ako to ešte viac sťažiť. Také krabky majú potom krátku životnosť. A to je škoda.
---

Iné jaskyne v Moravskom krase

V inom mojom blogu, ktorý už nie je aktívny nachádzam tento príspevok. Netýka sa priamo geocachingu, ale rozhodne stojí za prečítanie.

Piateho júla 2007 nastal deň, keď som sa dohodol s partičkou amatérskych, ale skúsených speleológov na výlet do jaskýň Moravského krasu. Jaskyne sú verejnosti neprístupné. Tie, čo sú sprístupnené, volám "civilizované". Sú krásne, ale kvalitný adrenalín v nich asi ťažko zažijete.

Dnes prší, tak dúfam, že akcia nebude zrušená. Nebola. Organizátori Miro + Robo ju rozdelili na celodenný obšlap. Doobeda ľahké predjedlo v podobe Holštejnskej jaskyne a Lidomorny, odpoludnia Nová Rasovna. Hlavne na to odpoludnie bola dlhšia príprava v podobe odevu a obuvi do blata - gumáky akoby som išiel zbierať zemiaky. Miro si pre tento účel zadovážil zbrusu nový overal. Vyslúžil si posmešné poznámky typu: "nechutně čistý jako prase". Všetky staré overaly už doslúžili, tak raz k tomu dôjsť muselo.


Holštejnská jaskyňa a Lidomorna
Ako názov napovedá, celá sranda sa odohrala v okolí dedinky Holštejn, asi 30 km severo-severo-východne od Brna. Je to pekný kraj posiaty mnohými jaskyňami. Nachádza sa tam aj Býčí skála, miestnymi nazývaná "Béčina". Skúmal ju Jindřich Wankel, ako uvidíme ďalej, rodinne spojený s Karlom Absolonom, ktorého meno v Moravskom krase niečo znamená. K Býčej skále sa viažu zaujímavé historky, čo sa tam pred mnohými storočiami mohlo odohrať. Neďaleko sa nachádza skrýša hry geocaching, ktorú som odlovil už hodne dávno.

Vyzbrojený hrubým odevom, čo znesie blato, trekovými topánkami, čo znesú blato s poznámkami a digi-foťáčikom, čo si už zažil svoje, sa pripájam k poloprofíkom. Mám aj ruksak. To bol teda nápad ťahať bágel do jaskyne! "Slon v porceláne" je moje druhé meno. Všade sa zachytáva o skaly a von na ňom vynášam celý kýbel blata. Odporúčam: ruksak a jaskyňa sa nemajú radi!

Až pri návšteve Holštejnskej jaskyne som pochopil, že speleológia nie je spúšťanie sa lanom do diery v zemi a obdivovanie vnútornej výzdoby. Je to drina, keď nové priestory sa objavujú kopaním v ťažkom teréne a potom v zhrbenej polohe ťahať plný fúrik zeminy iks-sto metrov von alebo do inej časti jaskyne. Kochanie sa kvapľami je len za odmenu, keď ešte vládzete ťahať nohy za sebou. Toto mi Robo stále zdôrazňoval, tak asi vie o čom hovorí.

Časť jaskyne, ktorou prechádzame, je takmer vodorovná a tá výzdoba stojí zato. Au! Pozor na hlavu, Evo! Sme tu zatiaľ bez heliem a fotíme o 106. Nachádzame zopár pozostatkov pravekých, aj súčasných zvierat. Tie majú večný odpočinok práve tu. Keď nachádzam dôkaz "nedávneho" pohybu kamenných dosiek, prejde mi cez chrbát pocit stiesnenosti. Á, začína mierny adrenalín. A ako taký dôkaz vyzerá? Stalagnát (kvapeľ, čo sa spojil) je priečne zlomený, vyzerá ako prerezaný laserom a už netvorí jednu líniu, ale dve od seba vzdialené pár centimetrov.

Von vychádzame zablatení, ale s príjemným pocitom. Až teraz je cítiť rozdiel medzi vzduchom vonku a v jaskyni. Vonku je po daždi a vyššia vlhkosť je evidentná.


Jaskyňa Lidomorna
sa nachádza rovno pod hradom Holštejn. Vybudoval ho v r. 1278 Hartman z Holštejna. Počas svojho relatívne krátkeho života hrad menil pánov ako ponožky a začiatkom 16. storočia spustol. Jaskyňa kedysi skutočne slúžila ako hladomorňa. Našli sa tu kosterné pozostatky ľudských tiel a kovové súčasti stredovekých odevov. Je verejne prístupná, ale bez svetla. Tak pozor! Naši speleoši tu robili zopár prieskumných zostupov hlbšie do skaly.

Pred obrovskými priestormi sa skláňam. Veľa ľudí, ktorí sem boli vhodení, ten pád nemohli prežiť. Rozmery jaskyne sú vskutku úctyhodné: šírka 35 m, dĺžka 25 m a výška 17 m. Z určitej časti jaskyne pri pohľade smerom k východu bol vidieť ležiaci človek. Bola to hra svetla a tieňov na skalách. Avšak televízny štáb to tu mierne "upravil" a z tejto zaujímavosti nezostalo prakticky nič.

Okrem netopierov sa v diere zjavuje tajomný mužík v čiernom plášti, s klobúkom so širokou strechou a sedí na hromade ľudských kostí. Je to povesť o miestnom hradnom pánovi, čo sa dal na zlé chodníčky. Brrr! Radšej nepoviem nič, lebo povesti majú niekedy sakra blízko k realite. Na podobnú tému odporúčam útlu knižku Petr David - Vladimír Soukup: Za strašidly do lesů a skal, Ikar 2006. Neviem, čo je na tom pravdy, ale faktom zostáva, že psy sa pred vchodom do Lidomorny zastavia a za živý svet tam nevlezú. Len štekajú do tmy...

Vraciame sa späť a po cateringu, ktorý zabezpečila Eva, sa obliekame do ešte hrubších odevov a vešiame si na opasky jaskyniarske lampy, tzv. nifky. Sú pekne ťažké...asi ako môj ruksak, ktorý už s úplne vážnou tvárou nechávam v aute. Aj všetky elektronické doplnky ako digitál, mobily a pod. zostávajú na základni.


Vyrážame k jaskyni Nová Rasovna. V závrte sa tu stráca potok Biela voda.

Po odomknutí mreže zliezame po niekoľkých rebríkoch do hlbiny. Hluk z neďalekého dreveného mosta, po ktorom prechádzajú autá, pomaly mizne. Jedn z rebríkov, ktorý nie je ukotvený v skale je mimo našej cesty zostupu a Robo dumá ako na to. Chrbtom sa opierame o jednu skalu, nohami sa zapierame o náprotivnú a posúvame sa centimeter po centimetri dole. Pod zadkami máme priepasť. Bez istenia je to fakt dobrý adrenalín. Niektoré chodby sú pekne úzke a v nich je ešte prastaré potrubie nainštalované Karlom Absolonom. Tým, čo sa zaujímajú o dejiny jaskyniarstva odporúčam tento link. Potrubie tam je z minulého storočia. Ním chcel tento výskumník odčerpať vodu z jaskyne. Je prepracované veľmi presne, pretože ho nadpájali cez príruby, ktoré si zrejme pripravovali vonku. Niektoré úseky rúr sú úplne prehrdzavené a niektoré sú ešte celkom zdravé.

V hĺbke okolo 55 m dosahujeme svoj prvý cieľ - podzemné jazero spájajúce tieto priestory s ďalšími krasovými jaskyňami. Ďalej samozrejme nepokračujeme. Má hĺbku asi 16 m a čln nemáme. Povedal by som, že tu nemôže žiť žiadny živý organizmus. Okolo prilby a lampy mi preletel nejaký divný hmyz. Samozrejme úplne biely.

Chvíľa oddychu, porozprávame sa a pokračujeme ďalej. Preliezame malým sifónom, na dne ktorého preteká skromný prúd úplne čistej vody. To je dobre, že je len taký malý. Na veľkosti totiž záleží! Pred dvoma rokmi tu prebiehala ostrá záchranná akcia, keď rýchlo stúpla voda pri povodniach a chlapci sa nestihli vrátiť späť na povrch.

Vliezame do bočných chodieb. Sú úzke tak na 3/4-chlapa, ale nadýchnuť sa ešte dá. V skale sú praskliny a hlboko pod nami sú v nich malé jazierka. Chodba sa kľukatí tak, že ľudsé telo je v nej zahnuté v minimálne dvoch zákrutách. Ale keď preliezol Robo, zdolám to aj ja. Počas cesty vtipkuje o tom, že ak sa zasekneme, nevycúvame. Možná cesta je len vpred. Uzučký prielez prekolenačkujeme a preplazíme a vyústime do väčších miestností. Tu si Robo s Petrom dávajú oddych, ja s Mirom lezieme do susedných miestností. Je to v hĺbke asi 60 m. Na pamiatku si beriem obyčajný kameň z dna jaskyne. Robo nohou prevrátil starý odlomený kvapeľ. Povráva sa, že kto ho dostane von, je jeho. Ani som ho nezdvihol, tak bol obézny! Ok, nechám ťa tu! :-)

S Mirom sa dostávame až do tlakového kanála, v ktorom prúdi voda, keď je na povrchu rozvodnená rieka. Tlak je tu odhadovaný na 4 atmosféry! Mirek mi pri tejto príležitosti vysvetľoval ako sa orientovať v jaskyni. Ariadnina niť by bola najlepšia, ale sú aj iné spôsoby. Napríklad smer toku vody, ktorá tam momentálne nie je a iné stopy.


Čerstvé praskliny
Odtiaľ preliezame do inej miestnosti. Z nánosov vody tu rašia nejaké rastlinky. Sú biele ako stena. Pokračujeme do vzduchového kanála. Príjemný prievan. Vraciame sa späť a Mirek sa pozastavil nad čerstvo zrútenými skalami. Majú ostré hrany, voda ich ešte neopracovala. Neskôr v miestnosti objavuje tenké praskliny v skale nad našimi hlavami. Skúsený jaskyňológ sa nad tým pozastavuje a poznamenáva, že na tie skaly je vyvíjaný obrovský tlak, preto pukajú a odlamujú sa. Zopakoval to niekoľkokrát. Usúdil som, že to myslí vážne. Tak teraz mi zalepilo úplne seriózne! Bol som rád, že sme odtiaľ konečne vonku.

Pokračujeme rebríkmi do strednej úrovne jaskyne. Sú tu stopy jaskyniarov pri objavovaní nových priestorov - kýble, vozíky a lišty na ich spúšťanie, keď sú plné zeminy. Tie lišty v prielezoch teda riadne zavadzajú a to som v sebe príliš veľa vzduchu nenechal. Plazenie bol jediný spôsob, ako sa pohybovať vpred. Chodba, ale samozrejme nebola vodorovná, lež šikmo dohora. A pod bruchom drevené lišty s trčiacimi klincami na klzkom blate.

Zo strednej úrovne vystúpime do najvyššej. Je to už malina. Pekné priestory. Kvapľová výzdoba je sympatická. Až natoľko, že jeden zo stalagmitov má súkromný názov dívčí sen. Je tu riadne šmykľavo, skoro som hodil držku.

Ďalšie rebríky nás už zavedú na povrch na denné svetlo. Celá "prechádzka" trvala asi 2,5 hodiny. Hore nás čaká Eva s foťákom a malým cateringom - lesné jahody ako ražniči ponapichované na steblách trávy. Veľmi poetické a hlavne podávané s nápadom. Zablatený až za ušami, ale s dobrým pocitom, že som to zvládol.

Ďakujem Eve za zorganizovanie tejto "výpravy do hlubin Zemské duše", Mirovi a Robovi za odborné a bezpečné vedenie teamu a Petrovi, že som tam nebol ako nováčik sám.
Keywords: geocaching, jaskyňa, speleo
---

Chopok - Ďumbier

Nemal som za sebou ešte ani prvú desiatku odlovených skrýš. Skúsenosti teda skoro žiadne. Rozhodol som sa pozrieť na vrchol najvyššej hory Nízkych Tatier, Ďumbier. Vypína sa do výšky 2043 m. Pre skúsených lezcov VHT (vysokohorskej turistiky) je to malina, ale pre mňa to bolo hodne vysoko. A čo viac, rovno na špičke je geocache. Konkrétne Marmot's cache (GCPWTF).

Príprava
Nenechal som nič na náhodu a do výstroje som zaradil to najlepšie, čo som mal. Od odevu, v ktorom sa málo spotím až po obuv, ktorá tiež nezadržuje príliš veľa potu - pevné Hanwagy. Okrem už skôr spomínaných vecí do batohu putovala aj zrkadlovka s objektívmi - vraj sa v tých končinách vyskytuje veľa svišťov. Tešil som sa na pekné úlovky. Pretože som sa chystal na viac dní a viac keší, objednal som si izbu v hoteli v malej dedinke pod Ďumbierom. Kúpil dostatočne podrobnú mapu a študoval trasu ako na to. Hlavne išlo o prístupovú trasu, o ústupovú trasu a o všetko, čo mi môže spríjemniť výhľady do okolia a hlavne o všetko, čo výlet môže znepríjemniť. So štúdiom okolia mi pomohol kto iný, než vševedko internet. Výškový profil plánovanej trasy som si naštudoval z papierovej mapy. Uvedomme si, že sa písal rok 2005 a nejaké internetové mapy ešte len kakali do plienok.


Presun do základného tábora a výšľap
Keď som sa ubytoval v hotelíku, mimochodom bol v prevadzke prvú sezónu, a vybalil všetko potrebné, zašiel som na večeru. Podľa dobrého zvyku som sa na recepcii ešte stihol informovať, či sa dlhšie túry zaznamenávajú do nejakej knihy. Nezaznamenávajú. Škoda tradície, keď sa to ešte robilo. Večeru som zvlažil dobrým vínom a vrátil sa na izbu.

Ráno som sa odviezol autom K Srdiečku (bod 1). Zaparkoval pekne pod strechou. Bolo počuť zvuk lanovky - dobrá správa. Keď som prišiel ku kase s lístkami na lanovku, biletár mi oznámil, že veru e-e, práve sme skončili. Kolená sa mi podlomili. Stoj čo stoj ho musím ukecať! Podarilo sa. Kvôli mne tú celú mašinériu ešte spustili.

Vyviezol som sa na Kosodrevinu (bod 2). Odtiaľ ma čakal výstup na Chopok (bod 3) po žltej TZT. Keď som aspoň pohľadom chcel zistiť kam do neba táto značka vedie, skoro ma seklo v krku. Hmmm, to asi nebude hračka. Ani nebola. Necelého 1,5 km s prevýšením okolo 500 m. Spočiatku síce cestička viedla po vrstevnici, ale potom už nie. Kolmo proti nim. Srdce sa mi zastavovalo a následne na to aj ja. Lapal som po dychu, až som ho lapol a šiel ďalej. Cestou som stretal turistov aj z iných krajín v srandovných odevoch - cvičky a ľahké bundy. Asi ako keby išli len vyvenčiť psa. Ale predbehnúť som sa nedal :-).


Chopok
Po dosiahnutí vrcholu na Chopku, som sa rozhodol, že dám oddych na Kamennej chate. Nad jej vchodom sa týčil názov ulice. Ja uschnem! Tu a ulica? :-O Nooo, moc vyasfaltovaná nebola. Po vydýchaní som jazyk zroloval naspäť do úst a vošiel dovnútra. Moju dobrú náladu umocnil príjemný interiér chaty a slušný výber občerstvenia. Slnko sa celou silou opieralo do okien. Čaj + maškrta Šedá myška boli najvhodnejšie. Doplnili tekutiny a cukor v krvi. Kúpil som ešte nejaké tričká, hodil bágel na hrb a vyrazil smer Ďumbier. Najvyšší kopec Nízkych Tatier. Na ten kopec navŕšených kameňov nad chatou, ani na meteostanicu som už nemal čas.

Hrebeňovka poskytovala nádherné výhľady na juh aj na sever. Opisovať ich nebudem, lebo nie som spisovateľ a fotky po ruke nemám. Takže sa musíte uspokojiť len s informáciou, že tie výhľady stáli za to. Sakra, to Slovensko je pekné!

Okolo hlavy sa mi dosť ponáhľal studený vzduch, až mi strhával vodu z nosa. Sople to už dávno neboli. No a v tejto pohodičke mi vypadla GPS-ka medzi skaly. Ako to dopadlo, viete zo staršieho príspevku.

Ešte stále som preplánovával návratovú cestu. Lanovka späť na Kosodrevinu fachčí do 16:00. Uvidíme. Ak nestihnem, platí plán A, t.j. na Štefánikovu chatu a potom dole.


Ďumbier (bod 5)
Devätnásteho septembra 2005 som dosiahol najvyšší bod Nízkych Tatier. Dorazil som sem v čase, keď už horeuvedené úvahy boli zbytočné. Preto som sa nijako neponáhľal. Ani som nemohol. Keď budeme uvažovať, že Chopok dnes patril hlavne maďarským turistom, Ďumbier jednoznačne Poliakom a Čechom. Takže som čakal, až sa všetci nasýtia najprv zlepenými chlebami a posilnia tekutinami s 0 až 50% alkoholu. Vyfotil som ich pod krížom ich vlastnými fotoaparátmi. Len nechápem, prečo nechceli trochu ustúpiť dozadu za kríž, keďže sa mi nezmestili do objektívu :-)).

Po vyčistení vzduchu od muklov som sa pustil do práce. Moc to nešlo. Hľadanie ma ale presvedčilo, že ľudia sú prasatá. Uvažujem, že do výbavy si pridám aj jedny gumené rukavice. Papiere, sáčky, vložky, tampóny, prezervatívy. To všetko pozastrkované medzi skalami. Tomu hovorím dva vrcholy naraz. Na rad prišiel fotohint na zmuchlanom a prepotenom papieri. Dôsledne som si uvedomil, aký veľký dojmový rozdiel vznikne pri správnom prístupe k fotografovanému objektu. Skaly na obrázku vyzerajú dosť mohutne. V skutočnosti sú to trochu väčšie kamienky. Taký prd, čo prekročíš ľavou zadnou.

Ale zadarilo sa a to sa počíta. História sa už nebude pýtať, či som použil hint alebo nie. V krabke som našiel aj jedny stvrduté žuvačky. Jednu som skúsil. Skoro som pridal svoj zub ako trade do cache. No vydržal. Urobil som ešte pár fotiek a dal som sa na ústup. Škoda len, že som nevidel ani jedného svišťa.


Chata M.R. Štefánika a cesta dole
K chate (bod 6) som dorazil v stave, že by som si dal už aj niečo varené. Žuvačka v ústach už povolila a dala sa žuť. Na chate mali výbornú kapustnicu. Po nej prišiel na rad kýbel čaju. Keď sa veci ako-tak vysušili, pobral som sa po zelenej TZT smer Trangoška. Po celý zostup k autu som mal nepríjemný pocit z okolitej fauny. Už sa stmievalo a také zaručanie aj z veľkej diaľky sa vám zdá akoby vás opľul medveď. Na ruksaku som mal zavesený malý zvonček. To preto, aby prípadného dravca upozornil, že s ním nechcem mať nič spoločné. Palica v ruke mi pomáhala v zostupe príkrym chodníkom a súčasne dodávala odvahu.

Ešte na asfaltovej ceste vedúcej k zaparkovanému autu z Trangošky na Srdiečko som z doliny započul zavýjanie. Súmrak už postúpil pekne k noci. Sakriš, to je mysteriózne! Nádherný adrenalín.

Na hoteli som si dal výdatnú večeru v podobe bačovského rezňa s opekanými zemiakmi, bohatou oblohou a lukulské hody ukončil niekoľkými pivákmi. Pekný deň bol za mnou. Zajtra ma čaká ďalšia túra. Uáááám, akosi sa mi zatvárajú oči, ten film už asi nedopoze...
---

Groundspeak inovuje

Tak tu máme nový rok. Všetkým želám príjemný lov, aj keď ja už mám jeden dosť blbý zážitok. Ale o tom som nechcel. Možno inokedy. Zaujímavé je včak niečo iné. Groundspeak sa rozhodol nám všetkým dať darček. Upravil svoje stránky geocachingu. Na prvý pohľad nemajú face príliš zmenený, ale na druhý už áno. To si nakoniec pozrie každý sám. Čo je ale dosť nepríjemné, že prestali fungovať v podstate všetky programy ťahajúce informácie práve z www.geocaching.com.


Čo sa stalo?
Tak napríklad GCzII. Niekoľkokrát som ho v PDA-čku preinštaloval s tým, že počítače sú živé organizmy a proste sa jedného dňa zaseknú a nechcú ísť ďalej. Potom ich to prejde. Tentokrát som sa mýlil. Preto som začal pátrať po príčine a vysvetlenie sa zrazu objavilo. Na stránke diskusií je podané obšírne a vyčerpávajúce vysvetlenie. Od 12.1.2010 spustili stránku v novom šate, čím prekopali jej štruktúru z dôvodu zlepšenia služieb a zamýšľaných inovácií v budúcnosti. Uf, to som si oddýchol, že "chyba nie je v mojom prijímači". Autor tak výborného programu, ako je GCzII, zatiaľ na zmenu nezareagoval, čo si môžete skontrolovať na jeho stránkach. Posledná verzia je z novembra 2009. Takže je zbytočné pokúšať sa týmto softíkom stiahnuť nejaké skrýše. Žeby pripravoval aj on nejaké poriadne sústo inovácií? Žeby GCzIII? Pripomienok som mu poslal habadej. Uvidíme, čo nám prinesie krajina vychádzajúceho slnka.

Ďalším programom, ktorý je uvedenými zmenami odpílený, je Power Notes. Nakoľko sa jedná o platenú verziu, autor (kolega bish0p) si nejako stále nenašiel čas na aktualizáciu. A to poriadne dlho! Neodpovedá ani na maily.

Že autori kašlú na správy užívateľov svojich programov som si už zvykol. Načo teda uverejňujú svoje mailové adresy? Musím však pochváliť kolegov z bubbles, že ich Cacheprinter už funguje. Ešte síce má svoje chybičky, čo sa týka novej štruktúry geocaching.com, ale potrebné čítania skrýš a výstupy už poskytuje.

Ako je to s Handy Geocachingom pre mobilné telefóny presne neviem, už ho toľko nepoužívam. Ale mám taký pocit, že naberá nový dych aj napriek dávno avizovanému ukončeniu vývoja. Uvidíme...

Trochu ma mrzí, že nedokážem spojazdniť funkciu "Send to GPS" na geocaching.com. Mám na počítači Windows 7 a najnovší driver od Garminu ho nevie spojiť s GPS prijímačom. Testovacia stránka oznamuje, že je nainštalovaný správne, ale prijímač nie je pripojený. A ja mu neviem vysvetliť, že prijímač je pripojený tak, ako vždy. Takže ak niekto z vás má dobrú radu, sem s ňou. Ďakujem.
---