Iné jaskyne v Moravskom krase

V inom mojom blogu, ktorý už nie je aktívny nachádzam tento príspevok. Netýka sa priamo geocachingu, ale rozhodne stojí za prečítanie.

Piateho júla 2007 nastal deň, keď som sa dohodol s partičkou amatérskych, ale skúsených speleológov na výlet do jaskýň Moravského krasu. Jaskyne sú verejnosti neprístupné. Tie, čo sú sprístupnené, volám "civilizované". Sú krásne, ale kvalitný adrenalín v nich asi ťažko zažijete.

Dnes prší, tak dúfam, že akcia nebude zrušená. Nebola. Organizátori Miro + Robo ju rozdelili na celodenný obšlap. Doobeda ľahké predjedlo v podobe Holštejnskej jaskyne a Lidomorny, odpoludnia Nová Rasovna. Hlavne na to odpoludnie bola dlhšia príprava v podobe odevu a obuvi do blata - gumáky akoby som išiel zbierať zemiaky. Miro si pre tento účel zadovážil zbrusu nový overal. Vyslúžil si posmešné poznámky typu: "nechutně čistý jako prase". Všetky staré overaly už doslúžili, tak raz k tomu dôjsť muselo.


Holštejnská jaskyňa a Lidomorna
Ako názov napovedá, celá sranda sa odohrala v okolí dedinky Holštejn, asi 30 km severo-severo-východne od Brna. Je to pekný kraj posiaty mnohými jaskyňami. Nachádza sa tam aj Býčí skála, miestnymi nazývaná "Béčina". Skúmal ju Jindřich Wankel, ako uvidíme ďalej, rodinne spojený s Karlom Absolonom, ktorého meno v Moravskom krase niečo znamená. K Býčej skále sa viažu zaujímavé historky, čo sa tam pred mnohými storočiami mohlo odohrať. Neďaleko sa nachádza skrýša hry geocaching, ktorú som odlovil už hodne dávno.

Vyzbrojený hrubým odevom, čo znesie blato, trekovými topánkami, čo znesú blato s poznámkami a digi-foťáčikom, čo si už zažil svoje, sa pripájam k poloprofíkom. Mám aj ruksak. To bol teda nápad ťahať bágel do jaskyne! "Slon v porceláne" je moje druhé meno. Všade sa zachytáva o skaly a von na ňom vynášam celý kýbel blata. Odporúčam: ruksak a jaskyňa sa nemajú radi!

Až pri návšteve Holštejnskej jaskyne som pochopil, že speleológia nie je spúšťanie sa lanom do diery v zemi a obdivovanie vnútornej výzdoby. Je to drina, keď nové priestory sa objavujú kopaním v ťažkom teréne a potom v zhrbenej polohe ťahať plný fúrik zeminy iks-sto metrov von alebo do inej časti jaskyne. Kochanie sa kvapľami je len za odmenu, keď ešte vládzete ťahať nohy za sebou. Toto mi Robo stále zdôrazňoval, tak asi vie o čom hovorí.

Časť jaskyne, ktorou prechádzame, je takmer vodorovná a tá výzdoba stojí zato. Au! Pozor na hlavu, Evo! Sme tu zatiaľ bez heliem a fotíme o 106. Nachádzame zopár pozostatkov pravekých, aj súčasných zvierat. Tie majú večný odpočinok práve tu. Keď nachádzam dôkaz "nedávneho" pohybu kamenných dosiek, prejde mi cez chrbát pocit stiesnenosti. Á, začína mierny adrenalín. A ako taký dôkaz vyzerá? Stalagnát (kvapeľ, čo sa spojil) je priečne zlomený, vyzerá ako prerezaný laserom a už netvorí jednu líniu, ale dve od seba vzdialené pár centimetrov.

Von vychádzame zablatení, ale s príjemným pocitom. Až teraz je cítiť rozdiel medzi vzduchom vonku a v jaskyni. Vonku je po daždi a vyššia vlhkosť je evidentná.


Jaskyňa Lidomorna
sa nachádza rovno pod hradom Holštejn. Vybudoval ho v r. 1278 Hartman z Holštejna. Počas svojho relatívne krátkeho života hrad menil pánov ako ponožky a začiatkom 16. storočia spustol. Jaskyňa kedysi skutočne slúžila ako hladomorňa. Našli sa tu kosterné pozostatky ľudských tiel a kovové súčasti stredovekých odevov. Je verejne prístupná, ale bez svetla. Tak pozor! Naši speleoši tu robili zopár prieskumných zostupov hlbšie do skaly.

Pred obrovskými priestormi sa skláňam. Veľa ľudí, ktorí sem boli vhodení, ten pád nemohli prežiť. Rozmery jaskyne sú vskutku úctyhodné: šírka 35 m, dĺžka 25 m a výška 17 m. Z určitej časti jaskyne pri pohľade smerom k východu bol vidieť ležiaci človek. Bola to hra svetla a tieňov na skalách. Avšak televízny štáb to tu mierne "upravil" a z tejto zaujímavosti nezostalo prakticky nič.

Okrem netopierov sa v diere zjavuje tajomný mužík v čiernom plášti, s klobúkom so širokou strechou a sedí na hromade ľudských kostí. Je to povesť o miestnom hradnom pánovi, čo sa dal na zlé chodníčky. Brrr! Radšej nepoviem nič, lebo povesti majú niekedy sakra blízko k realite. Na podobnú tému odporúčam útlu knižku Petr David - Vladimír Soukup: Za strašidly do lesů a skal, Ikar 2006. Neviem, čo je na tom pravdy, ale faktom zostáva, že psy sa pred vchodom do Lidomorny zastavia a za živý svet tam nevlezú. Len štekajú do tmy...

Vraciame sa späť a po cateringu, ktorý zabezpečila Eva, sa obliekame do ešte hrubších odevov a vešiame si na opasky jaskyniarske lampy, tzv. nifky. Sú pekne ťažké...asi ako môj ruksak, ktorý už s úplne vážnou tvárou nechávam v aute. Aj všetky elektronické doplnky ako digitál, mobily a pod. zostávajú na základni.


Vyrážame k jaskyni Nová Rasovna. V závrte sa tu stráca potok Biela voda.

Po odomknutí mreže zliezame po niekoľkých rebríkoch do hlbiny. Hluk z neďalekého dreveného mosta, po ktorom prechádzajú autá, pomaly mizne. Jedn z rebríkov, ktorý nie je ukotvený v skale je mimo našej cesty zostupu a Robo dumá ako na to. Chrbtom sa opierame o jednu skalu, nohami sa zapierame o náprotivnú a posúvame sa centimeter po centimetri dole. Pod zadkami máme priepasť. Bez istenia je to fakt dobrý adrenalín. Niektoré chodby sú pekne úzke a v nich je ešte prastaré potrubie nainštalované Karlom Absolonom. Tým, čo sa zaujímajú o dejiny jaskyniarstva odporúčam tento link. Potrubie tam je z minulého storočia. Ním chcel tento výskumník odčerpať vodu z jaskyne. Je prepracované veľmi presne, pretože ho nadpájali cez príruby, ktoré si zrejme pripravovali vonku. Niektoré úseky rúr sú úplne prehrdzavené a niektoré sú ešte celkom zdravé.

V hĺbke okolo 55 m dosahujeme svoj prvý cieľ - podzemné jazero spájajúce tieto priestory s ďalšími krasovými jaskyňami. Ďalej samozrejme nepokračujeme. Má hĺbku asi 16 m a čln nemáme. Povedal by som, že tu nemôže žiť žiadny živý organizmus. Okolo prilby a lampy mi preletel nejaký divný hmyz. Samozrejme úplne biely.

Chvíľa oddychu, porozprávame sa a pokračujeme ďalej. Preliezame malým sifónom, na dne ktorého preteká skromný prúd úplne čistej vody. To je dobre, že je len taký malý. Na veľkosti totiž záleží! Pred dvoma rokmi tu prebiehala ostrá záchranná akcia, keď rýchlo stúpla voda pri povodniach a chlapci sa nestihli vrátiť späť na povrch.

Vliezame do bočných chodieb. Sú úzke tak na 3/4-chlapa, ale nadýchnuť sa ešte dá. V skale sú praskliny a hlboko pod nami sú v nich malé jazierka. Chodba sa kľukatí tak, že ľudsé telo je v nej zahnuté v minimálne dvoch zákrutách. Ale keď preliezol Robo, zdolám to aj ja. Počas cesty vtipkuje o tom, že ak sa zasekneme, nevycúvame. Možná cesta je len vpred. Uzučký prielez prekolenačkujeme a preplazíme a vyústime do väčších miestností. Tu si Robo s Petrom dávajú oddych, ja s Mirom lezieme do susedných miestností. Je to v hĺbke asi 60 m. Na pamiatku si beriem obyčajný kameň z dna jaskyne. Robo nohou prevrátil starý odlomený kvapeľ. Povráva sa, že kto ho dostane von, je jeho. Ani som ho nezdvihol, tak bol obézny! Ok, nechám ťa tu! :-)

S Mirom sa dostávame až do tlakového kanála, v ktorom prúdi voda, keď je na povrchu rozvodnená rieka. Tlak je tu odhadovaný na 4 atmosféry! Mirek mi pri tejto príležitosti vysvetľoval ako sa orientovať v jaskyni. Ariadnina niť by bola najlepšia, ale sú aj iné spôsoby. Napríklad smer toku vody, ktorá tam momentálne nie je a iné stopy.


Čerstvé praskliny
Odtiaľ preliezame do inej miestnosti. Z nánosov vody tu rašia nejaké rastlinky. Sú biele ako stena. Pokračujeme do vzduchového kanála. Príjemný prievan. Vraciame sa späť a Mirek sa pozastavil nad čerstvo zrútenými skalami. Majú ostré hrany, voda ich ešte neopracovala. Neskôr v miestnosti objavuje tenké praskliny v skale nad našimi hlavami. Skúsený jaskyňológ sa nad tým pozastavuje a poznamenáva, že na tie skaly je vyvíjaný obrovský tlak, preto pukajú a odlamujú sa. Zopakoval to niekoľkokrát. Usúdil som, že to myslí vážne. Tak teraz mi zalepilo úplne seriózne! Bol som rád, že sme odtiaľ konečne vonku.

Pokračujeme rebríkmi do strednej úrovne jaskyne. Sú tu stopy jaskyniarov pri objavovaní nových priestorov - kýble, vozíky a lišty na ich spúšťanie, keď sú plné zeminy. Tie lišty v prielezoch teda riadne zavadzajú a to som v sebe príliš veľa vzduchu nenechal. Plazenie bol jediný spôsob, ako sa pohybovať vpred. Chodba, ale samozrejme nebola vodorovná, lež šikmo dohora. A pod bruchom drevené lišty s trčiacimi klincami na klzkom blate.

Zo strednej úrovne vystúpime do najvyššej. Je to už malina. Pekné priestory. Kvapľová výzdoba je sympatická. Až natoľko, že jeden zo stalagmitov má súkromný názov dívčí sen. Je tu riadne šmykľavo, skoro som hodil držku.

Ďalšie rebríky nás už zavedú na povrch na denné svetlo. Celá "prechádzka" trvala asi 2,5 hodiny. Hore nás čaká Eva s foťákom a malým cateringom - lesné jahody ako ražniči ponapichované na steblách trávy. Veľmi poetické a hlavne podávané s nápadom. Zablatený až za ušami, ale s dobrým pocitom, že som to zvládol.

Ďakujem Eve za zorganizovanie tejto "výpravy do hlubin Zemské duše", Mirovi a Robovi za odborné a bezpečné vedenie teamu a Petrovi, že som tam nebol ako nováčik sám.
Keywords: geocaching, jaskyňa, speleo
---

Chopok - Ďumbier

Nemal som za sebou ešte ani prvú desiatku odlovených skrýš. Skúsenosti teda skoro žiadne. Rozhodol som sa pozrieť na vrchol najvyššej hory Nízkych Tatier, Ďumbier. Vypína sa do výšky 2043 m. Pre skúsených lezcov VHT (vysokohorskej turistiky) je to malina, ale pre mňa to bolo hodne vysoko. A čo viac, rovno na špičke je geocache. Konkrétne Marmot's cache (GCPWTF).

Príprava
Nenechal som nič na náhodu a do výstroje som zaradil to najlepšie, čo som mal. Od odevu, v ktorom sa málo spotím až po obuv, ktorá tiež nezadržuje príliš veľa potu - pevné Hanwagy. Okrem už skôr spomínaných vecí do batohu putovala aj zrkadlovka s objektívmi - vraj sa v tých končinách vyskytuje veľa svišťov. Tešil som sa na pekné úlovky. Pretože som sa chystal na viac dní a viac keší, objednal som si izbu v hoteli v malej dedinke pod Ďumbierom. Kúpil dostatočne podrobnú mapu a študoval trasu ako na to. Hlavne išlo o prístupovú trasu, o ústupovú trasu a o všetko, čo mi môže spríjemniť výhľady do okolia a hlavne o všetko, čo výlet môže znepríjemniť. So štúdiom okolia mi pomohol kto iný, než vševedko internet. Výškový profil plánovanej trasy som si naštudoval z papierovej mapy. Uvedomme si, že sa písal rok 2005 a nejaké internetové mapy ešte len kakali do plienok.


Presun do základného tábora a výšľap
Keď som sa ubytoval v hotelíku, mimochodom bol v prevadzke prvú sezónu, a vybalil všetko potrebné, zašiel som na večeru. Podľa dobrého zvyku som sa na recepcii ešte stihol informovať, či sa dlhšie túry zaznamenávajú do nejakej knihy. Nezaznamenávajú. Škoda tradície, keď sa to ešte robilo. Večeru som zvlažil dobrým vínom a vrátil sa na izbu.

Ráno som sa odviezol autom K Srdiečku (bod 1). Zaparkoval pekne pod strechou. Bolo počuť zvuk lanovky - dobrá správa. Keď som prišiel ku kase s lístkami na lanovku, biletár mi oznámil, že veru e-e, práve sme skončili. Kolená sa mi podlomili. Stoj čo stoj ho musím ukecať! Podarilo sa. Kvôli mne tú celú mašinériu ešte spustili.

Vyviezol som sa na Kosodrevinu (bod 2). Odtiaľ ma čakal výstup na Chopok (bod 3) po žltej TZT. Keď som aspoň pohľadom chcel zistiť kam do neba táto značka vedie, skoro ma seklo v krku. Hmmm, to asi nebude hračka. Ani nebola. Necelého 1,5 km s prevýšením okolo 500 m. Spočiatku síce cestička viedla po vrstevnici, ale potom už nie. Kolmo proti nim. Srdce sa mi zastavovalo a následne na to aj ja. Lapal som po dychu, až som ho lapol a šiel ďalej. Cestou som stretal turistov aj z iných krajín v srandovných odevoch - cvičky a ľahké bundy. Asi ako keby išli len vyvenčiť psa. Ale predbehnúť som sa nedal :-).


Chopok
Po dosiahnutí vrcholu na Chopku, som sa rozhodol, že dám oddych na Kamennej chate. Nad jej vchodom sa týčil názov ulice. Ja uschnem! Tu a ulica? :-O Nooo, moc vyasfaltovaná nebola. Po vydýchaní som jazyk zroloval naspäť do úst a vošiel dovnútra. Moju dobrú náladu umocnil príjemný interiér chaty a slušný výber občerstvenia. Slnko sa celou silou opieralo do okien. Čaj + maškrta Šedá myška boli najvhodnejšie. Doplnili tekutiny a cukor v krvi. Kúpil som ešte nejaké tričká, hodil bágel na hrb a vyrazil smer Ďumbier. Najvyšší kopec Nízkych Tatier. Na ten kopec navŕšených kameňov nad chatou, ani na meteostanicu som už nemal čas.

Hrebeňovka poskytovala nádherné výhľady na juh aj na sever. Opisovať ich nebudem, lebo nie som spisovateľ a fotky po ruke nemám. Takže sa musíte uspokojiť len s informáciou, že tie výhľady stáli za to. Sakra, to Slovensko je pekné!

Okolo hlavy sa mi dosť ponáhľal studený vzduch, až mi strhával vodu z nosa. Sople to už dávno neboli. No a v tejto pohodičke mi vypadla GPS-ka medzi skaly. Ako to dopadlo, viete zo staršieho príspevku.

Ešte stále som preplánovával návratovú cestu. Lanovka späť na Kosodrevinu fachčí do 16:00. Uvidíme. Ak nestihnem, platí plán A, t.j. na Štefánikovu chatu a potom dole.


Ďumbier (bod 5)
Devätnásteho septembra 2005 som dosiahol najvyšší bod Nízkych Tatier. Dorazil som sem v čase, keď už horeuvedené úvahy boli zbytočné. Preto som sa nijako neponáhľal. Ani som nemohol. Keď budeme uvažovať, že Chopok dnes patril hlavne maďarským turistom, Ďumbier jednoznačne Poliakom a Čechom. Takže som čakal, až sa všetci nasýtia najprv zlepenými chlebami a posilnia tekutinami s 0 až 50% alkoholu. Vyfotil som ich pod krížom ich vlastnými fotoaparátmi. Len nechápem, prečo nechceli trochu ustúpiť dozadu za kríž, keďže sa mi nezmestili do objektívu :-)).

Po vyčistení vzduchu od muklov som sa pustil do práce. Moc to nešlo. Hľadanie ma ale presvedčilo, že ľudia sú prasatá. Uvažujem, že do výbavy si pridám aj jedny gumené rukavice. Papiere, sáčky, vložky, tampóny, prezervatívy. To všetko pozastrkované medzi skalami. Tomu hovorím dva vrcholy naraz. Na rad prišiel fotohint na zmuchlanom a prepotenom papieri. Dôsledne som si uvedomil, aký veľký dojmový rozdiel vznikne pri správnom prístupe k fotografovanému objektu. Skaly na obrázku vyzerajú dosť mohutne. V skutočnosti sú to trochu väčšie kamienky. Taký prd, čo prekročíš ľavou zadnou.

Ale zadarilo sa a to sa počíta. História sa už nebude pýtať, či som použil hint alebo nie. V krabke som našiel aj jedny stvrduté žuvačky. Jednu som skúsil. Skoro som pridal svoj zub ako trade do cache. No vydržal. Urobil som ešte pár fotiek a dal som sa na ústup. Škoda len, že som nevidel ani jedného svišťa.


Chata M.R. Štefánika a cesta dole
K chate (bod 6) som dorazil v stave, že by som si dal už aj niečo varené. Žuvačka v ústach už povolila a dala sa žuť. Na chate mali výbornú kapustnicu. Po nej prišiel na rad kýbel čaju. Keď sa veci ako-tak vysušili, pobral som sa po zelenej TZT smer Trangoška. Po celý zostup k autu som mal nepríjemný pocit z okolitej fauny. Už sa stmievalo a také zaručanie aj z veľkej diaľky sa vám zdá akoby vás opľul medveď. Na ruksaku som mal zavesený malý zvonček. To preto, aby prípadného dravca upozornil, že s ním nechcem mať nič spoločné. Palica v ruke mi pomáhala v zostupe príkrym chodníkom a súčasne dodávala odvahu.

Ešte na asfaltovej ceste vedúcej k zaparkovanému autu z Trangošky na Srdiečko som z doliny započul zavýjanie. Súmrak už postúpil pekne k noci. Sakriš, to je mysteriózne! Nádherný adrenalín.

Na hoteli som si dal výdatnú večeru v podobe bačovského rezňa s opekanými zemiakmi, bohatou oblohou a lukulské hody ukončil niekoľkými pivákmi. Pekný deň bol za mnou. Zajtra ma čaká ďalšia túra. Uáááám, akosi sa mi zatvárajú oči, ten film už asi nedopoze...
---

Groundspeak inovuje

Tak tu máme nový rok. Všetkým želám príjemný lov, aj keď ja už mám jeden dosť blbý zážitok. Ale o tom som nechcel. Možno inokedy. Zaujímavé je včak niečo iné. Groundspeak sa rozhodol nám všetkým dať darček. Upravil svoje stránky geocachingu. Na prvý pohľad nemajú face príliš zmenený, ale na druhý už áno. To si nakoniec pozrie každý sám. Čo je ale dosť nepríjemné, že prestali fungovať v podstate všetky programy ťahajúce informácie práve z www.geocaching.com.


Čo sa stalo?
Tak napríklad GCzII. Niekoľkokrát som ho v PDA-čku preinštaloval s tým, že počítače sú živé organizmy a proste sa jedného dňa zaseknú a nechcú ísť ďalej. Potom ich to prejde. Tentokrát som sa mýlil. Preto som začal pátrať po príčine a vysvetlenie sa zrazu objavilo. Na stránke diskusií je podané obšírne a vyčerpávajúce vysvetlenie. Od 12.1.2010 spustili stránku v novom šate, čím prekopali jej štruktúru z dôvodu zlepšenia služieb a zamýšľaných inovácií v budúcnosti. Uf, to som si oddýchol, že "chyba nie je v mojom prijímači". Autor tak výborného programu, ako je GCzII, zatiaľ na zmenu nezareagoval, čo si môžete skontrolovať na jeho stránkach. Posledná verzia je z novembra 2009. Takže je zbytočné pokúšať sa týmto softíkom stiahnuť nejaké skrýše. Žeby pripravoval aj on nejaké poriadne sústo inovácií? Žeby GCzIII? Pripomienok som mu poslal habadej. Uvidíme, čo nám prinesie krajina vychádzajúceho slnka.

Ďalším programom, ktorý je uvedenými zmenami odpílený, je Power Notes. Nakoľko sa jedná o platenú verziu, autor (kolega bish0p) si nejako stále nenašiel čas na aktualizáciu. A to poriadne dlho! Neodpovedá ani na maily.

Že autori kašlú na správy užívateľov svojich programov som si už zvykol. Načo teda uverejňujú svoje mailové adresy? Musím však pochváliť kolegov z bubbles, že ich Cacheprinter už funguje. Ešte síce má svoje chybičky, čo sa týka novej štruktúry geocaching.com, ale potrebné čítania skrýš a výstupy už poskytuje.

Ako je to s Handy Geocachingom pre mobilné telefóny presne neviem, už ho toľko nepoužívam. Ale mám taký pocit, že naberá nový dych aj napriek dávno avizovanému ukončeniu vývoja. Uvidíme...

Trochu ma mrzí, že nedokážem spojazdniť funkciu "Send to GPS" na geocaching.com. Mám na počítači Windows 7 a najnovší driver od Garminu ho nevie spojiť s GPS prijímačom. Testovacia stránka oznamuje, že je nainštalovaný správne, ale prijímač nie je pripojený. A ja mu neviem vysvetliť, že prijímač je pripojený tak, ako vždy. Takže ak niekto z vás má dobrú radu, sem s ňou. Ďakujem.
---