Dôveruj, ale preveruj

Nedávny log na jednej z mojich skrýš mi pripomenul, že by som Vás mal upozorniť na jednu nepríjemnú vec. Hlavne tých menej skúsených hľadačov.

Ako obyčajne, aj v nasledujúcom prípade som nevybočil z rámca prípravy na odlov. Hovorím o geocache Sitborice - Stengar (GC1KHGR).  Príprava teda pozostávala zo stiahnutia si súradníc do GPS funkciou "Send to GPS" priamo z listingu a naviac PQ (pocket queries) do PDA. Ešte nikdy som neoľutoval dvojitú domácu prípravu.


Fiktívny cieľ
Chcel som zaparkovať na odporúčanom parkovisku. Bolo mi akosi čudné, že GPS ukazuje k finálke dobrých 350 m. V zastavaných oblastiach dosť neobvyklé. Preto som sa presunul autom bližšie. Do areálu základnej školy Šitbořice. Brána bola otvorená dokorán. Bola tma a nechutne pršalo. Aj preto som sa ten kúsok neobťažoval ísť pešo. Okrem toho, po celoodpoludňajšom love som chodenia mal už plné zuby.

Na mieste domnelej finálky som sa zdržal pol hodinu. Chodil som hore-dole, svietil si na korene stromu, do jeho všelijakých dutín, na konáre, ohmatával plot. Nič nepomáhalo. Každá snaha bola márna.

Ako sa mi stalo už veľakrát, najlepšie myšlienky prichádzajú, keď sa v hlave objaví iná myšlienka: Vzdávam to a idem preč.


Riešenie
Nakukol som do PDA na listing a samozrejme na súradnice. Zdúpnel som a neveril. Nesedeli s tým, čo som mal v GPS-ke. Sakriš, čo to je za bordel?! Neťukal som ich manuálne!

Utrel som si čelo a nos od vody a po oprave bol odlov už len otázkou presunu na  parkovisko. Mal som šťastie, bola to drive-in. Auto som pri odlove mal rovno pod nosom a cache tak isto. Len som prešiel cez úzku cestu.


Ponaučenie
Pre mňa osobne je ponaučenie jasné. Od tejto udalosti som si skontroloval každé jedno stiahnutie súradníc to GPS, či súhlasia s listingom. A vyplatilo sa. Odvtedy sa mi takýto mysteriózny sťah stal ešte dvakrát. Ale už so mnou nevybabral.


Súčasnosť
Prešiel som na trochu inú metódu. Všetko sa deje cez PQ. Súbor .gpx skonvertujem cez GPSBabel na formát, ktorému rozumie moja GPS-ka. Ten potom pošlem do nej.

Napriek jednej nevýhode (nutnosť použitia špeciálnych programov na konverziu a prípadné zlúčenie dvoch .gpx súborov zasielaných v zazipovanom PQ; môj obľúbený je GPX Editor) sú tu nesporné výhody:

• v GPS-ke sa mi nehromadia použité a nepoužité waypointy (pri funkcii "Send to GPS" sa do prijímača posielajú všetky body z listingu, aj tie, čo nemajú status "geocache" a je nutné  ich mazať po jednom, čo ma moc nebaví)
• v GPS-ke mám vždy aktualizované súradnice

Stále netuším, ako môže dôjsť pri prenose k uvedeným chybám. Držím sa však pravidla, že aj stroje sú len ľudia a teda omylné.
---

Podozrivý týpek

Včera som logoval Forgotten station :: Zabudnuta stanica (GC119C8) v Bratislave. Lokalita je všetkým ľuďom na očiach. Šoféri v autách a MHD zastavujú na červenú na blízkej križovatke a popri vŕtaniu sa v nose alebo pozeraniu doblba dívajú sa na divného týpka. Má bágel na hrbe, šmátra tam, kde nemá a niečo tam ukladá. Čo to asi bude? V dokonale vymytom mozgu masovokomunikačnými médiami a všeobecným odporom voči svetovému terorizmu, si pomyslia, že to bude nejaká trhavina. Podvedome sa pripravia vyraziť vpred. Iní tohto týpka berú ako príjemnú kratochviľu pri čakaní na zelenú. Ako malé divadielko zadarmo.


Průša je úchyl
Toľko k pocitom, ktoré si zažil azda každý mestský lovec pokladov. Nehovor, že ty nie. Zvedavé oči verejnosti sú všade. V mojom prípade sa takéto lovy občas končili a končia vzdaním sa ambícií na ďalší bod práve teraz. Nejde ani tak o to, že by bol niekto verbálne zvedavý. Na to sa dá vymyslieť kopec výhovoriek. Skôr mi ide o bezpečnosť skrýše.

Najhorší sú tí mukli, čo nič nepovedia. Spomínaný Průša z titulku len ticho pozoruje a po odchode geokešera schránku ukradne, vykradne alebo aspoň poškodí. Má z toho prasačiu radosť. Nie chrípku. Zasa mu dnes niečo vyšlo!

Mám rád zhovorčivých ľudí. Aj keď sú zvedaví. V momente oslovenia je nutné ich odhadnúť, či vyjdeme s farbou von alebo vytiahneme falošné karty. Doteraz sa mi ešte nestalo, keď som zvedavcovi popísal o čo ide, že by krabičku následne zrušil. Príliš veľa takýchto prípadov nebolo, ale predsa. Dokonca pri love
Templarska tvrz Cejkovice (GC1FZ34) som vyfasoval dvojlitrovú fľašu výborného červeného vína a pestovateľovi som len veľmi ťažko vysvetlil, že si nedám ani glg lebo som autom.

Odlovy pod dohľadom majú aj svoje tienisté stránky. Pri hľadaní a logovaní Travel Gate GeoDog (GC1FT93) na bratislavskom letisku som videl tých policajtov neďaleko. A viem prečo tam boli. Očakávali tetu kráľovnú z Veľkej Británie. Maskoval som sa venčiacim psom a Dášou. Robili sa, že ich nezaujímam (čo mi bolo trochu podozrivé) a ja som sa robil, že oni nezaujímajú mňa. Bol som, ale v nevýhode. Po mojom odchode skrýšu zrušili a travel bugy asi rozdali svojim deťom na hranie. Nechtiac som tak prispel k tomu, že dnes je skrýša už archívovaná. Jej uloženie však príliš nespĺňalo predpisy geocachingu.

Musím sa priznať, že som sa cítil dosť nepríjemne, keď v elektronických logoch som zapísaný ako posledný, kto skrýšu našiel. Tí policajti sa tam nezapísali. Boli v službe a vtedy sa hrať nesmú. Tento prípad je pre mňa dostatočne poučný, čo sa týka miest, kde sa schádzajú mraky verejnosti, ale letiská zvlášť. Doteraz mám resty v Brne. Veď si priznajme, že sa nám mierne zvýši krvný tlak, keď čakáme pred odbavením na letisku a mihne sa okolo nás nejaký podozrivý týpek.

Pridám ešte jeden. Hľadanie Hut Frantiska (GC12XC6) bolo celkom zábavné a na dvakrát. Na prvý šup som dal DNF. Zišlo sa nás tam 6 kešerov a nikto nič. Zjavne sme hľadali naprd. V betónovej stene pri vysokej peci, ktorá teraz slúži ako pekne zrekonštruované múzeum, boli diery tak akurát na ruku. Bolo to jediné miesto kam by sa dala krabka umiestniť. Strkal som teda ruku do každej, ba som si pomohol aj malým patýčkom. Nebolo to nič devastujúce, to sa mi prieči. Pekne zľahka a opatrne. Ono asi nie vždy je dobré držať sa bezpodmienečne hintu. Po chvíľke na nás vybehol správca múzejnej budovy v žltom tričku a dal nám neobjednanú prednášku o hniezdiacich vtákoch a prírodnej rezervácii. Mal pravdu. Boli sme nútení dať sa na ústup. Bol to ten najlepší spôsob ako neprovokovať. Krabka počká. A aj počkala. O dva týždne som sa tam vypravil znova. Skrýša neodolala.


Na začiatok
Vrátim sa ešte pár slovami ku skrýši spomínanej na začiatku. Bolo ju vidieť už zdiaľky. Ani som sa nezastavil, schmatol som ju a zalogoval pár metrov ďalej. Vrátenie prebehlo podobne, len s tým, že som ju ešte zdiaľky skontroloval, či moc nevykúka. Nevykúkala. Spokojne som odišiel. Myslím, že odlov na prudkej verejnosti je už sám o sebe adrenalín a asi by sme si nemali na seba vymýšľať ako to ešte viac sťažiť. Také krabky majú potom krátku životnosť. A to je škoda.
---