Piateho júla 2007 nastal deň, keď som sa dohodol s partičkou amatérskych, ale skúsených speleológov na výlet do jaskýň Moravského krasu. Jaskyne sú verejnosti neprístupné. Tie, čo sú sprístupnené, volám "civilizované". Sú krásne, ale kvalitný adrenalín v nich asi ťažko zažijete.
Dnes prší, tak dúfam, že akcia nebude zrušená. Nebola. Organizátori Miro + Robo ju rozdelili na celodenný obšlap. Doobeda ľahké predjedlo v podobe Holštejnskej jaskyne a Lidomorny, odpoludnia Nová Rasovna. Hlavne na to odpoludnie bola dlhšia príprava v podobe odevu a obuvi do blata - gumáky akoby som išiel zbierať zemiaky. Miro si pre tento účel zadovážil zbrusu nový overal. Vyslúžil si posmešné poznámky typu: "nechutně čistý jako prase". Všetky staré overaly už doslúžili, tak raz k tomu dôjsť muselo.
Holštejnská jaskyňa a Lidomorna
Ako názov napovedá, celá sranda sa odohrala v okolí dedinky Holštejn, asi 30 km severo-severo-východne od Brna. Je to pekný kraj posiaty mnohými jaskyňami. Nachádza sa tam aj Býčí skála, miestnymi nazývaná "Béčina". Skúmal ju Jindřich Wankel, ako uvidíme ďalej, rodinne spojený s Karlom Absolonom, ktorého meno v Moravskom krase niečo znamená. K Býčej skále sa viažu zaujímavé historky, čo sa tam pred mnohými storočiami mohlo odohrať. Neďaleko sa nachádza skrýša hry geocaching, ktorú som odlovil už hodne dávno.
Vyzbrojený hrubým odevom, čo znesie blato, trekovými topánkami, čo znesú blato s poznámkami a digi-foťáčikom, čo si už zažil svoje, sa pripájam k poloprofíkom. Mám aj ruksak. To bol teda nápad ťahať bágel do jaskyne! "Slon v porceláne" je moje druhé meno. Všade sa zachytáva o skaly a von na ňom vynášam celý kýbel blata. Odporúčam: ruksak a jaskyňa sa nemajú radi!
Až pri návšteve Holštejnskej jaskyne som pochopil, že speleológia nie je spúšťanie sa lanom do diery v zemi a obdivovanie vnútornej výzdoby. Je to drina, keď nové priestory sa objavujú kopaním v ťažkom teréne a potom v zhrbenej polohe ťahať plný fúrik zeminy iks-sto metrov von alebo do inej časti jaskyne. Kochanie sa kvapľami je len za odmenu, keď ešte vládzete ťahať nohy za sebou. Toto mi Robo stále zdôrazňoval, tak asi vie o čom hovorí.
Časť jaskyne, ktorou prechádzame, je takmer vodorovná a tá výzdoba stojí zato. Au! Pozor na hlavu, Evo! Sme tu zatiaľ bez heliem a fotíme o 106. Nachádzame zopár pozostatkov pravekých, aj súčasných zvierat.
Tie majú večný odpočinok práve tu. Keď nachádzam dôkaz "nedávneho" pohybu kamenných dosiek, prejde mi cez chrbát pocit stiesnenosti. Á, začína mierny adrenalín. A ako taký dôkaz vyzerá? Stalagnát (kvapeľ, čo sa spojil) je priečne zlomený, vyzerá ako prerezaný laserom a už netvorí jednu líniu, ale dve od seba vzdialené pár centimetrov.
Von vychádzame zablatení, ale s príjemným pocitom. Až teraz je cítiť rozdiel medzi vzduchom vonku a v jaskyni. Vonku je po daždi a vyššia vlhkosť je evidentná.
Jaskyňa Lidomornasa nachádza rovno pod hradom Holštejn. Vybudoval ho v r. 1278 Hartman z Holštejna. Počas svojho relatívne krátkeho života hrad menil pánov ako ponožky a začiatkom 16. storočia spustol. Jaskyňa kedysi skutočne slúžila ako hladomorňa. Našli sa tu kosterné pozostatky ľudských tiel a kovové súčasti stredovekých odevov. Je verejne prístupná, ale bez svetla. Tak pozor! Naši speleoši tu robili zopár prieskumných zostupov hlbšie do skaly.
Pred obrovskými priestormi sa skláňam. Veľa ľudí, ktorí sem boli vhodení, ten pád nemohli prežiť. Rozmery jaskyne sú vskutku úctyhodné: šírka 35 m, dĺžka 25 m a výška 17 m. Z určitej časti jaskyne pri pohľade smerom k východu bol vidieť ležiaci človek. Bola to hra svetla a tieňov na skalách. Avšak televízny štáb to tu mierne "upravil" a z tejto zaujímavosti nezostalo prakticky nič.
Okrem netopierov sa v diere zjavuje tajomný mužík v čiernom plášti, s klobúkom so širokou strechou a sedí na hromade ľudských kostí. Je to povesť o miestnom hradnom pánovi, čo sa dal na zlé chodníčky. Brrr! Radšej nepoviem nič, lebo povesti majú niekedy sakra blízko k realite. Na podobnú tému odporúčam útlu knižku Petr David - Vladimír Soukup: Za strašidly do lesů a skal, Ikar 2006. Neviem, čo je na tom pravdy, ale faktom zostáva, že psy sa pred vchodom do Lidomorny zastavia a za živý svet tam nevlezú. Len štekajú do tmy...
Vraciame sa späť a po cateringu, ktorý zabezpečila Eva, sa obliekame do ešte hrubších odevov a vešiame si na opasky jaskyniarske lampy, tzv. nifky. Sú pekne ťažké...asi ako môj ruksak, ktorý už s úplne vážnou tvárou nechávam v aute. Aj všetky elektronické doplnky ako digitál, mobily a pod. zostávajú na základni.
Vyrážame k jaskyni Nová Rasovna. V závrte sa tu stráca potok Biela voda.
Po odomknutí mreže zliezame po niekoľkých rebríkoch do hlbiny. Hluk z neďalekého dreveného mosta, po ktorom prechádzajú autá, pomaly mizne. Jedn z rebríkov, ktorý nie je ukotvený v skale je mimo našej cesty zostupu a Robo dumá ako na to. Chrbtom sa opierame o jednu skalu, nohami sa zapierame o náprotivnú a posúvame sa centimeter po centimetri dole. Pod zadkami máme priepasť. Bez istenia je to fakt dobrý adrenalín. Niektoré chodby sú pekne úzke a v nich je ešte prastaré potrubie nainštalované Karlom Absolonom. Tým, čo sa zaujímajú o dejiny jaskyniarstva odporúčam tento link. Potrubie tam je z minulého storočia. Ním chcel tento výskumník odčerpať vodu z jaskyne. Je prepracované veľmi presne, pretože ho nadpájali cez príruby, ktoré si zrejme pripravovali vonku. Niektoré úseky rúr sú úplne prehrdzavené a niektoré sú ešte celkom zdravé.
V hĺbke okolo 55 m dosahujeme svoj prvý cieľ - podzemné jazero spájajúce tieto priestory s ďalšími krasovými jaskyňami. Ďalej samozrejme nepokračujeme. Má hĺbku asi 16 m a čln nemáme. Povedal by som, že tu nemôže žiť žiadny živý organizmus. Okolo prilby a lampy mi preletel nejaký divný hmyz. Samozrejme úplne biely.
Chvíľa oddychu, porozprávame sa a pokračujeme ďalej. Preliezame malým sifónom, na dne ktorého preteká skromný prúd úplne čistej vody. To je dobre, že je len taký malý. Na veľkosti totiž záleží! Pred dvoma rokmi tu prebiehala ostrá záchranná akcia, keď rýchlo stúpla voda pri povodniach a chlapci sa nestihli vrátiť späť na povrch.
Vliezame do bočných chodieb. Sú úzke tak na 3/4-chlapa, ale nadýchnuť sa ešte dá. V skale sú praskliny a hlboko pod nami sú v nich malé jazierka. Chodba sa kľukatí tak, že ľudsé telo je v nej zahnuté v minimálne dvoch zákrutách. Ale keď preliezol Robo, zdolám to aj ja. Počas cesty vtipkuje o tom, že ak sa zasekneme, nevycúvame. Možná cesta je len vpred. Uzučký prielez prekolenačkujeme a preplazíme a vyústime do väčších miestností. Tu si Robo s Petrom dávajú oddych, ja s Mirom lezieme do susedných miestností. Je to v hĺbke asi 60 m. Na pamiatku si beriem obyčajný kameň z dna jaskyne. Robo nohou prevrátil starý odlomený kvapeľ. Povráva sa, že kto ho dostane von, je jeho. Ani som ho nezdvihol, tak bol obézny! Ok, nechám ťa tu! :-)
S Mirom sa dostávame až do tlakového kanála, v ktorom prúdi voda, keď je na povrchu rozvodnená rieka. Tlak je tu odhadovaný na 4 atmosféry! Mirek mi pri tejto príležitosti vysvetľoval ako sa orientovať v jaskyni. Ariadnina niť by bola najlepšia, ale sú aj iné spôsoby. Napríklad smer toku vody, ktorá tam momentálne nie je a iné stopy.
Čerstvé praskliny
Odtiaľ preliezame do inej miestnosti. Z nánosov vody tu rašia nejaké rastlinky. Sú biele ako stena. Pokračujeme do vzduchového kanála. Príjemný prievan. Vraciame sa späť a Mirek sa pozastavil nad čerstvo zrútenými skalami. Majú ostré hrany, voda ich ešte neopracovala. Neskôr v miestnosti objavuje tenké praskliny v skale nad našimi hlavami. Skúsený jaskyňológ sa nad tým pozastavuje a poznamenáva, že na tie skaly je vyvíjaný obrovský tlak, preto pukajú a odlamujú sa. Zopakoval to niekoľkokrát. Usúdil som, že to myslí vážne. Tak teraz mi zalepilo úplne seriózne! Bol som rád, že sme odtiaľ konečne vonku.
Pokračujeme rebríkmi do strednej úrovne jaskyne. Sú tu stopy jaskyniarov pri objavovaní nových priestorov - kýble, vozíky a lišty na ich spúšťanie, keď sú plné zeminy. Tie lišty v prielezoch teda riadne zavadzajú a to som v sebe príliš veľa vzduchu nenechal. Plazenie bol jediný spôsob, ako sa pohybovať vpred. Chodba, ale samozrejme nebola vodorovná, lež šikmo dohora. A pod bruchom drevené lišty s trčiacimi klincami na klzkom blate.
Zo strednej úrovne vystúpime do najvyššej. Je to už malina. Pekné priestory. Kvapľová výzdoba je sympatická. Až natoľko, že jeden zo stalagmitov má súkromný názov dívčí sen. Je tu riadne šmykľavo, skoro som hodil držku.
Ďalšie rebríky nás už zavedú na povrch na denné svetlo. Celá "prechádzka" trvala asi 2,5 hodiny. Hore nás čaká Eva s foťákom a malým cateringom - lesné jahody ako ražniči ponapichované na steblách trávy. Veľmi poetické a hlavne podávané s nápadom. Zablatený až za ušami, ale s dobrým pocitom, že som to zvládol.Ďakujem Eve za zorganizovanie tejto "výpravy do hlubin Zemské duše", Mirovi a Robovi za odborné a bezpečné vedenie teamu a Petrovi, že som tam nebol ako nováčik sám.
Keywords: geocaching, jaskyňa, speleo
---
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára