Príprava
Nenechal som nič na náhodu a do výstroje som zaradil to najlepšie, čo som mal. Od odevu, v ktorom sa málo spotím až po obuv, ktorá tiež nezadržuje príliš veľa potu - pevné Hanwagy. Okrem už skôr spomínaných vecí do batohu putovala aj zrkadlovka s objektívmi - vraj sa v tých končinách vyskytuje veľa svišťov. Tešil som sa na pekné úlovky. Pretože som sa chystal na viac dní a viac keší, objednal som si izbu v hoteli v malej dedinke pod Ďumbierom. Kúpil dostatočne podrobnú mapu a študoval trasu ako na to. Hlavne išlo o prístupovú trasu, o ústupovú trasu a o všetko, čo mi môže spríjemniť výhľady do okolia a hlavne o všetko, čo výlet môže znepríjemniť. So štúdiom okolia mi pomohol kto iný, než vševedko internet. Výškový profil plánovanej trasy som si naštudoval z papierovej mapy. Uvedomme si, že sa písal rok 2005 a nejaké internetové mapy ešte len kakali do plienok.
Presun do základného tábora a výšľap
Keď som sa ubytoval v hotelíku, mimochodom bol v prevadzke prvú sezónu, a vybalil všetko potrebné, zašiel som na večeru. Podľa dobrého zvyku som sa na recepcii ešte stihol informovať, či sa dlhšie túry zaznamenávajú do nejakej knihy. Nezaznamenávajú. Škoda tradície, keď sa to ešte robilo. Večeru som zvlažil dobrým vínom a vrátil sa na izbu.
Ráno som sa odviezol autom K Srdiečku (bod 1). Zaparkoval pekne pod strechou. Bolo počuť zvuk lanovky - dobrá správa. Keď som prišiel ku kase s lístkami na lanovku, biletár mi oznámil, že veru e-e, práve sme skončili. Kolená sa mi podlomili. Stoj čo stoj ho musím ukecať! Podarilo sa. Kvôli mne tú celú mašinériu ešte spustili.
Vyviezol som sa na Kosodrevinu (bod 2). Odtiaľ ma čakal výstup na Chopok (bod 3) po žltej TZT. Keď som aspoň pohľadom chcel zistiť kam do neba táto značka vedie, skoro ma seklo v krku. Hmmm, to asi nebude hračka. Ani nebola. Necelého 1,5 km s prevýšením okolo 500 m. Spočiatku síce cestička viedla po vrstevnici, ale potom už nie. Kolmo proti nim. Srdce sa mi zastavovalo a následne na to aj ja. Lapal som po dychu, až som ho lapol a šiel ďalej. Cestou som stretal turistov aj z iných krajín v srandovných odevoch - cvičky a ľahké bundy. Asi ako keby išli len vyvenčiť psa. Ale predbehnúť som sa nedal :-).
Chopok
Po dosiahnutí vrcholu na Chopku, som sa rozhodol, že dám oddych na Kamennej chate. Nad jej vchodom sa týčil názov ulice. Ja uschnem! Tu a ulica? :-O Nooo, moc vyasfaltovaná nebola. Po vydýchaní som jazyk zroloval naspäť do úst a vošiel dovnútra. Moju dobrú náladu umocnil príjemný interiér chaty a slušný výber občerstvenia. Slnko sa celou silou opieralo do okien. Čaj + maškrta Šedá myška boli najvhodnejšie. Doplnili tekutiny a cukor v krvi. Kúpil som ešte nejaké tričká, hodil bágel na hrb a vyrazil smer Ďumbier. Najvyšší kopec Nízkych Tatier. Na ten kopec navŕšených kameňov nad chatou, ani na meteostanicu som už nemal čas.
Hrebeňovka poskytovala nádherné výhľady na juh aj na sever. Opisovať ich nebudem, lebo nie som spisovateľ a fotky po ruke nemám. Takže sa musíte uspokojiť len s informáciou, že tie výhľady stáli za to. Sakra, to Slovensko je pekné!
Okolo hlavy sa mi dosť ponáhľal studený vzduch, až mi strhával vodu z nosa. Sople to už dávno neboli. No a v tejto pohodičke mi vypadla GPS-ka medzi skaly. Ako to dopadlo, viete zo staršieho príspevku.
Ešte stále som preplánovával návratovú cestu. Lanovka späť na Kosodrevinu fachčí do 16:00. Uvidíme. Ak nestihnem, platí plán A, t.j. na Štefánikovu chatu a potom dole.
Ďumbier (bod 5)
Devätnásteho septembra 2005 som dosiahol najvyšší bod Nízkych Tatier. Dorazil som sem v čase, keď už horeuvedené úvahy boli zbytočné. Preto som sa nijako neponáhľal. Ani som nemohol. Keď budeme uvažovať, že Chopok dnes patril hlavne maďarským turistom, Ďumbier jednoznačne Poliakom a Čechom. Takže som čakal, až sa všetci nasýtia najprv zlepenými chlebami a posilnia tekutinami s 0 až 50% alkoholu. Vyfotil som ich pod krížom ich vlastnými fotoaparátmi. Len nechápem, prečo nechceli trochu ustúpiť dozadu za kríž, keďže sa mi nezmestili do objektívu :-)).
Po vyčistení vzduchu od muklov som sa pustil do práce. Moc to nešlo. Hľadanie ma ale presvedčilo, že ľudia sú prasatá. Uvažujem, že do výbavy si pridám aj jedny gumené rukavice. Papiere, sáčky, vložky, tampóny, prezervatívy. To všetko pozastrkované medzi skalami. Tomu hovorím dva vrcholy naraz. Na rad prišiel fotohint na zmuchlanom a prepotenom papieri. Dôsledne som si uvedomil, aký veľký dojmový rozdiel vznikne pri správnom prístupe k fotografovanému objektu. Skaly na obrázku vyzerajú dosť mohutne. V skutočnosti sú to trochu väčšie kamienky. Taký prd, čo prekročíš ľavou zadnou.
Ale zadarilo sa a to sa počíta. História sa už nebude pýtať, či som použil hint alebo nie. V krabke som našiel aj jedny stvrduté žuvačky. Jednu som skúsil. Skoro som pridal svoj zub ako trade do cache. No vydržal. Urobil som ešte pár fotiek a dal som sa na ústup. Škoda len, že som nevidel ani jedného svišťa.
Chata M.R. Štefánika a cesta dole
K chate (bod 6) som dorazil v stave, že by som si dal už aj niečo varené. Žuvačka v ústach už povolila a dala sa žuť. Na chate mali výbornú kapustnicu. Po nej prišiel na rad kýbel čaju. Keď sa veci ako-tak vysušili, pobral som sa po zelenej TZT smer Trangoška. Po celý zostup k autu som mal nepríjemný pocit z okolitej fauny. Už sa stmievalo a také zaručanie aj z veľkej diaľky sa vám zdá akoby vás opľul medveď. Na ruksaku som mal zavesený malý zvonček. To preto, aby prípadného dravca upozornil, že s ním nechcem mať nič spoločné. Palica v ruke mi pomáhala v zostupe príkrym chodníkom a súčasne dodávala odvahu.
Ešte na asfaltovej ceste vedúcej k zaparkovanému autu z Trangošky na Srdiečko som z doliny započul zavýjanie. Súmrak už postúpil pekne k noci. Sakriš, to je mysteriózne! Nádherný adrenalín.
Na hoteli som si dal výdatnú večeru v podobe bačovského rezňa s opekanými zemiakmi, bohatou oblohou a lukulské hody ukončil niekoľkými pivákmi. Pekný deň bol za mnou. Zajtra ma čaká ďalšia túra. Uáááám, akosi sa mi zatvárajú oči, ten film už asi nedopoze...
---
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára